reklama

Letnice

Kým ešte nie ste tu, chcem vzdávať chválu na pokoj a na sen. Aspoň na malú chvíľu sa ešte chcem dotknúť toho najjemnejšieho zo všetkých svetov, ktorý občas príde a vznáša sa v mojej duši ako motýľ, na krídla ktorého dopadalo slnko a dotýkalo sa ho nežnými prstami s takou jemnosťou, až sa kdesi za pozadím sveta rozoznela hudba. „Nie, počkaj ešte...“ chcela som zavolať, nech ešte aspoň chvíľu trvá. „Hej, zázrak... Počkaj...“

Písmo: A- | A+
Diskusia  (11)

Chcela som sa tej hudby dotknúť, ale nebola hudbou. Chcela som zachytiť, čo sa dotklo mojich uší, ale neozvalo sa nič. A dotkla som sa klavíru a priložila ťarchu k hlasivkám, ale zovšadiaľ sa rozozneli len tóny, ktoré nedokázali zachytiť to rajské, čo mi zaklopalo na dušu. A rozvinulo sa to v hrudi a vstúpilo to do očí. A oči pokľakli.

Zrazu sa mi zdalo, že je to čosi také vznešené, čo iba zraňujem slovami a svojou vlastnou myšlienkou – lebo čo je myšlienka? Akoby sme si požičiavali kúsok bytia a chceli ho zrazu vyjadriť prostredníctvom seba, ako si náhle odtrhnem kúsok hudby keď sadám za klavír – a hudba je odrazu preč, zostali len moje ťažké prsty a verné piano, ktoré len presne zopakuje pohyby prstov, čo ho oslovia.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Hej, zázrak, počkaj...“ chcela som ešte zavolať. Teraz už viem, že za svetom je ešte jeden svet; teraz už viem, že je aj iná hudba, než tá, ktorá verne slúži ľuďom na zemi a ktorú ohýbame ako sochár nepoddajný kus mramoru a opracúvame ju; keď jej chceme dať tvar, aby sa zaskvela v plnosti krásy skomponovanej skladby. Teraz už viem, že existuje svet, kde vôbec nie sú podstatné otázky, kde neexistuje logika búriaca sa a spurná, keď do nej čosi nepasuje; kde neexistuje výrok: „ten je väčší ako tamten“, ani to známe: „veď to je predsa márnosť“ a „a čo si pomyslí...“

Teraz sa ešte plná očarenia dívam za motýľom dvíhajúcim sa do výšky a pýtam sa, načo sú vlastne všetky písmená, keď on aj tak JE, keď ja ho i tak cítim a i tak by som ho nedokázala zachytiť. A on ukáže na dejiny, na lásku, ktorá nikdy nie je v nás, ale odkiaľsi sa nám jej dostáva. A zrazu ukáže na poéziu ako na najvyšší cit, hľadajúcu si cestu od jedného človeka k druhému.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V diaľke možno ešte zaznie: „Ale to predsa nie je možné...“ – a celý zázrak sa zrazu zmení na sladkú pravdu; čo všetko obsiahne srdce.

A tak kým ešte nie sú Letnice, kým ešte vonku vonia čakanie Svätodušných sviatkov... Pokiaľ ešte ležia neschodené kamene na ceste do Emauz a stromy šepkajú o sviatku päťdesiateho dňa... Prišla som poprosiť o pokoj. Kým ešte nie je sviatok Letníc, keď sa zjaví biela holubica a odrazu je všetko inak; kým trvá ešte starý čas, v ktorom bývame horliví ako apoštoli, no vzápätí presne takí slabí a zrádzajúci... Kým presne ako apoštoli v slabej chvíli vravíme: „To sú prisilné slová...“ a myslíme na svoju obhajobu... Kým máme v duši otázky a hnev akoby nám pod jazykom sedel farizej... Prišla som poprosiť o pokoj a o cit. Nech sa rozmnožia v ľudských dušiach ako obilie. A nech rastú, rastú... do Krásy a do Sily, ktorú tak veľmi potrebuje tento čas.

Katarína Džunková

Katarína Džunková

Bloger 
  • Počet článkov:  257
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu