Skalničky

Autor: Katarína Džunková | 28.3.2011 o 0:53 | Karma článku: 5,37 | Prečítané:  1307x

V čase, keď treba písať a namiesto toho sa ľudia radšej uzavrú do mlčania alebo do písania podľa lacných odpozorovaní zo svetových tlačových agentúr... V čase, keď by sa nás vlastné svedomie malo pýtať – ak je literatúra skutočne to, čo miluješ – ak skutočne miluješ čo len jedinú vec na tomto svete – prečo pre nič nehoríš, prečo netvoríš, prečo sa kocháš sám v sebe? V čase, keď je hanbou milovať svoj  národ a vidieť jeho výnimočnosť horieť uprostred strání ako starozákonný ker... Práve v tom čase prichádza koberec púpav a celú trávu – staré listy, zlomené steblá a hlavičky zlatobyle – prikryje svojou teplou žiarou. Akoby nám tým dával znamenie, čo zostane po všetkých ľudských epochách. Akoby naznačoval, čo zostane i po nás.

Aké je to len hlúpe postaviť si vlastnú kariéru ako palác mysliac si, že v ňom budem bývať naveky. Že zo všetkého najviac sa skvie moja kariéra. Že to ona je motiváciou mojich dní a smerom, kam otáčam svoje srdce. To jej a vlastnému egu zasväcujem tento večer, namosúrené ráno, mesiac a celý rok.

Aké je hlúpe kalkulovať, čo si o mne pomyslia druhí. Čo by na tento článok povedal ten a ten, akoby som sa v práve napísanej básni zapáčil takej či onakej skupine. Aké je pochabé stúpnuť si do légie svätých štítov s myšlienkou: „Ó, aký som čistý! Veď sa venujem výnimočnej veci!“ Aké je hlúpe rozmýšľať: som dobrý? Som taký alebo lepší ako ten či onen? To kto oprávnil človeka porovnávať tie najneporovnateľnejšie veličiny – ten tajomný vesmír, druhého človeka?

 

Tak tu stojím so srdcom zatvoreným ako skala, cez ktoré sa len jemne lupeň po lupeni prediera ruža. A opovažujem sa brať k perám slová ako vzácnu šatku, ktorej sa bojím privoňať: „Nehľaď na naše hriechy...“ a „Uzdrav...“ A odpusť, že sme boli nevďační. Že sme nevedeli byť ani ako jarná tráva, čo celá plápolajúca v zelenom volá na chválu, že sa aspoň na niekoľko týždňov mohla stretnúť so starými steblami. Že sa aspoň v láskavých chvíľach skorého marca mohla pokloniť svojej predchodkyni. Že sa aspoň na chvíľu stretlo mladé tŕstie so starým a odovzdalo si skúsenosť. Že vôbec smieme aspoň ako posledný vozeň vlaku vidieť odchádzajúci svet, ktorý už naše deti neuvidia. A čo im budeme schopní odovzdať? Komu sme slúžili? Zábave? Pohodliu? Egu?

 

Tak beriem poéziu ako skalnú ružu a dvíham ju hore k nebesiam. Že ak je naše srdce kameňom, nech je to aspoň báseň – skalnička - jediný výraz, že Ti chceme slúžiť.  Nech je pieseň aspoň úbohý prejav ľudskosti, aspoň ľútosti, práce či chvály ako toho jediného, čoho je naše pokolenie schopné. Prijmi naše hriešne srdce. A modlitby a básne tých najvzácnejších medzi nami, ktorým uprostred duše porozkvitali skalné kvetiny. Uzdrav tých, ktorí nevládzu; to radšej nám odober mladícku silu, ktorú nevieme ani využiť. Deus, tu conversus vivificabis nos. A že sme vo všetkom takí podlí, odpusť. Že sa v nás neusadil ani jediný slabučký koreň skalničky.      

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Pozrite, čo sa stalo na Slovensku, hromží Trump pred kamerami (Komentár Máriusa Kopcsaya)

Preceňovanie utečeneckej témy odpútava pozornosť od úplatkov.

EKONOMIKA

Kažimír dostal košom. Sulík odmietol zmenu dlhovej brzdy

Sulík sa stretol s ministrom financií.

KOMENTÁRE

Férové, ale drsné ultimátum z USA (Schutzov týždeň)

Prečo je balvanom v oku ten iliberál, ktorý nevládne?


Už ste čítali?