Skôr, než príde úplná (Provensálske Alpy)

Autor: Katarína Džunková | 15.2.2011 o 15:00 | (upravené 19.10.2012 o 23:50) Karma článku: 8,49 | Prečítané:  1754x

Kým ešte celkom neprišla a kým nás neodhalí čas - ako odkrýva mäkkou dlaňou trávu a stromy nežný február – pokľaknime pod nebom. Kým ešte neprišla celkom jar a ústa nie sú príliš staré na „milujem“; poďakujme sa za život.

100_1270.JPG

Kým ešte z diaľky počuť piesne a duši je zrazu tak, až samú seba odkladá ako závažie; kým na oblohe ešte pláva mesiac ako fregata a hviezdy majú hĺbku studní... Poďakujme za život. A pobozkajme kríž, skrze ktorého tu sme. A pobozkajme zem a pobozkajme rieku, že nám ako láska na Zelený štvrtok umýva členky a chodidlá. Kým ešte trvá čas, kým v agátoch prespáva nenarodený máj, kým je tu milosť na chvíľu nebyť nevidomý – poďakujme sa za život.

Chodí a chodí, potichu ako žena s lampičkou oleja prechádza cez zem. Tak chodí jar a zo svetadielu na svetadiel zažína svetlá. A chodí k tým, čo sa neobrátili chrbtom a zájde aj k tým, čo tak spravili. Tak prichádza jar k nám všetkým, tak sa nám dotkne zápästí a stromom navlečie snubné prstene. Posunie nebo, povie: „Buď dlhší deň!“. Srdcu povie: „Dôveruj“. Tak navštevuje ľudí a ako husté tŕstie, za ktorým tušíme jazero slnka, rozhŕňa mračná.

100_0959.JPG

100_0965.JPG

100_0955.JPG

100_0968.JPG

100_0980.JPG

100_0996.JPG

100_0998.JPG

100_1004.JPG

100_1237.JPG

100_1238.JPG

100_1242.JPG

Na malom kopci pod strmou cestou som počula plakať kameň. Pamätal si časy, keď tadiaľ chodil svätý Ilja a Francúzi ho nazývali Gilles a celkom blízko pred tvárou a pod srdcom sa páslo stádo laní. Pamätal si aj časy predtým, pastierov sem-tam sa mihnúcich na prívetivých svahoch Álp; dievča, čo tu zablúdilo a zdalo sa mu, že v rannej hmle ju pohladil cudzí muž a oslovil ju menom.

Z jemného tieňa vrchov zostupujúcich až dolu k stredomorskému pobrežiu, vídaval kameň dávne stožiare. Tak uzrel flotilu gréckych lodí, tak ticho sledoval, ako sa k domu primkol dom a ľudia si založili osadu. Tak sa podvolil, keď naňho stúpil Riman a vzal jeho bratov a kamenné mamy a postavil z nich akvadukt v dnešnom Pont du Gard. A videl i to, ako postupne ohlúplo ľudstvo. Keď má za pána seba a za jasnú hviezdu vlastný strach a ješitnosť.

100_1251.JPG

100_1260.JPG

100_1264.JPG

100_1266.JPG

100_1268.JPG

100_1272.JPG

100_1275.JPG

100_1278.JPG

100_1286.JPG

100_1292.JPG

100_1308.JPG

100_1309.JPG

100_1311.JPG

100_1313.JPG

Kamene ešte poznali ľudí, čo vo všetkom zhliadali ducha. Zvieratá boli ich bratmi, ba dokonca mali svoje miesta aj uprostred nich samotných, keď ich uctievali ako svojich dávnych predkov. A úcta k mŕtvym a k tajným silám v nich ústila do veľkej poklony pred podstatou všetkého. Vtedy bol ešte sokol brat a v slnku rozpoznali svojho pradeda. V dunení hromu sa ozval mŕtvy čarodejník a kameň bol premeným duchom, pred ktorým treba pokľaknúť.

Ten človek vedel, že dobro je viac než zlo. Že celá príroda, i ľudská duša, je plná zákonov logiky, kauzality a antinómie. Ak spravíš čosi – Boh ti to vráti, To tajomné o všetkom vie a mnohonásobne to oplatí.

Ten človek vedel, čo znamená: „netrhaj“, „pokloň sa“, „obdaruj.“ A každý človek, ktorý sa zjavil v jeho obydlí, bol požehnaním. V boroviciach videl sestry, hviezdy mu šepotali rečou dávnych zomrelých. Napokon aj seba uzrel po smrti v živote kameňov, stromov a vetrov – a všetci boli jeho priateľmi. Aj božstvám dával zvieracie i ľudské telá. A mali rybí chvost a mali orlie krídla. A zjavili sa v sove alebo v pávovi, keď im pripomenul oči dávnej bohyne.

100_1314.JPG

100_1323.JPG

100_1324.JPG

100_1325.JPG

100_1328.JPG

100_1331.JPG

100_1337.JPG

100_1344.JPG

100_1349.JPG

100_1350.JPG

100_1352.JPG

100_1353.JPG

100_1354.JPG

100_1355.JPG

100_1358.JPG

100_1359.JPG

Kameň si pamätá aj na to, ako prišla zmena. Ako sa v dávnych krajoch na východe zjavil Boh. Ako dal ľudstvu mieru, ako dal zákon a kázeň. Až napokon sa desaťkrát „ne-“ premenilo na jediné: „Miluj.“ A ľudia chápali a otvárali sa im srdcia, ako sa otvárajú na jar potoky. A síce prišla smrť, tajomná a veľká ako vždy; a síce prišla pochybnosť ostrá a nečakaná. Ale vždy tu bolo dobro. A čin, väčší než akákoľvek skepsa.

Uprostred stráni provensálskych Álp vyrástli prvé kaplnky.

Dodnes v nich zvonia zvony a dodnes plačú kamene. Že za pár desaťročí ľudia na to všetko zabudli. A tak kým nepríde jar a kým je ešte čas upratať si dušu, poďakujme sa za život. A ospravedlňme sa kameňom, vode, aj uhliu – že si ich berieme viac, než treba. A ospravedlňme sa plantážam a zemi, že sme jej na obtiaž. Poprosme o odpustenie krajiny, kam sa miešajú naše armády a to, čo si vraví diplomacia.

Až potom príde jar a naplní nám dušu Zmyslom. A potom príde úplná.

100_1364.JPG

100_1390.JPG

100_1383.JPG

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Exminister Janušek, ktorého súdia za nástenku, dohliada v Žiline na transparentnosť

Hlavní aktéri nástenkového tendra dnes žijú bežným životom. Napriek obžalobe a hrozbe dlhoročného trestu má byť jeden z nich prvkom verejnej kontroly.

KOMENTÁRE

Pozrite, čo sa stalo na Slovensku, hromží Trump pred kamerami

Preceňovanie utečeneckej témy odpútava pozornosť od úplatkov.

TECH

NASA oznámila obrovský objav, prečo sú vedci takí nadšení

Veď je to „len“ ďalšia hviezdna sústava.


Už ste čítali?