Potreba

Autor: Katarína Džunková | 10.11.2010 o 4:28 | Karma článku: 9,41 | Prečítané:  2988x

A pretože si tisíckrát väčšia než my, ťa chválim a neviem sa zasýtiť očarením tebou, krajina. Pretože my sme už veľmi malí, priveľmi zahltení povinnosťami, cieľmi, službou, priveľmi zahltení poznávaním psychológie, filozofie či náboženstiev; ťa chválim. Ty ešte vieš o človeku a o dobe, kedy neexistovalo zrkadlo, keď človek žil v očarení tebou, až si sa napokon prv, než by si to niekto vôbec neuvedomil, objavila znenazdajky v ľudovej piesni. Až si tak prirodzene našla zas cestu cez ústa prvých a potom všetkých ďalších naozajstných slovenských spisovateľov.

Veľký RozsutecVeľký Rozsutecwww.hiking.sk

Ty vieš o mnohom. O tom, čo by veľkomestský zrak označil za malý kostol, úbohé mestečko alebo prehliadnuteľné plamienky hôr blčiace v tmavomodrom svitaní okolo diaľnic... O tom všetkom vieš. Že to nie je drobné, ale hlboké a posvätené životom ľudí, ktorí pracovali až do smrti – a potom zmizli. Ako zavše miznú najsladšie piesne a anjeli.

A pretože si väčšia než my všetci dohromady, než naše predstavy a vízie, než naša hlúposť, keď si myslíme, že môžeme existovať bez teba – si. Si a nepopierateľne žiariš v každej chvíli, aj v dňoch, ktoré sú vyčerpané a smutné, aj v tých, ktoré sú plné pýchy. A tvoje kopce, a tvoje vrchy, z ktorých sa nenápadne vytráca v neskorú jar sneh a tvoje trávy, také podobné studniam, keď sa z nich ako kdesi z podzemia ozýva naliehavé vábenie piskorov a kobyliek... To všetko je. To všetko sa premieňa do času, keď v lesoch zostáva len zlatá korunka briez a zas sa vracia, keď sa v tajnom bublaní ozve pod ľadom prvá, svätá jarná voda.

Si – a si takto paralelne s nami a v tých všetkých dňoch, keď nevládzeme, stále pozývaš a stále si neubúdajúcim zdrojom pokoja a zmyslu. „Vy vzkriesite, vy zotavíte, z jatrivých vyliečite rán...“ – ako kedysi napísal horám Hviezdoslav a nezmýlil sa.

 A tak vo chvíľach, keď vchádzam do chrámu a chrám mlčí – lebo to mne priveľmi hučia v hlave myšlienky – predstavím si horskú lúku a mokrú trávu ako predstupeň lesa. Vidím prvé naklonené smreky a lúčne balvany ako vstupný portál, ako bohatú ihličím a suchými konármi vyzdobenú bránu. A ako baziliky v mestách, les od východu na západ prijíma prvé lúče svetla v tajomnom, tmavom presbytériu.

A na rozcestiach, na stráňach, v chodníčkoch, ktoré si zas vzal naspäť les a nikto sa už nikdy o nich nedozvie, sa dodnes odohrávajú naše príbehy a životy našich predkov, aby krajina bola a zostala krajinou. Možno obdobne ako drevená lavička nad riekou zmizne raz aj naša civilizácia... Ale kým je a kým si nás zázračnou rukou čas zvolil práve do tejto chvíle a práve v takom zložení, že sme sa mohli stretnúť, pokľaknem pred tou, pred ktorou je hodno kľačať. Pred krajinou. Aby sme jej boli hodní. Aby sme si opäť k sebe našli cestu.         

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Slovákom vo finiši uleteli terče aj medaila, šampiónka záver nezvládla

Erik Varga a Zuzana Rehák Štefečeková obsadili štvrté miesto.

Víkendový výber: Aj antivaxer sa dá presvedčiť na očkovanie

Pravidelná dávka víkendového čítania.


Už ste čítali?