Ty vieš o mnohom. O tom, čo by veľkomestský zrak označil za malý kostol, úbohé mestečko alebo prehliadnuteľné plamienky hôr blčiace v tmavomodrom svitaní okolo diaľnic... O tom všetkom vieš. Že to nie je drobné, ale hlboké a posvätené životom ľudí, ktorí pracovali až do smrti – a potom zmizli. Ako zavše miznú najsladšie piesne a anjeli.
A pretože si väčšia než my všetci dohromady, než naše predstavy a vízie, než naša hlúposť, keď si myslíme, že môžeme existovať bez teba – si. Si a nepopierateľne žiariš v každej chvíli, aj v dňoch, ktoré sú vyčerpané a smutné, aj v tých, ktoré sú plné pýchy. A tvoje kopce, a tvoje vrchy, z ktorých sa nenápadne vytráca v neskorú jar sneh a tvoje trávy, také podobné studniam, keď sa z nich ako kdesi z podzemia ozýva naliehavé vábenie piskorov a kobyliek... To všetko je. To všetko sa premieňa do času, keď v lesoch zostáva len zlatá korunka briez a zas sa vracia, keď sa v tajnom bublaní ozve pod ľadom prvá, svätá jarná voda.
Si – a si takto paralelne s nami a v tých všetkých dňoch, keď nevládzeme, stále pozývaš a stále si neubúdajúcim zdrojom pokoja a zmyslu. „Vy vzkriesite, vy zotavíte, z jatrivých vyliečite rán...“ – ako kedysi napísal horám Hviezdoslav a nezmýlil sa.
A tak vo chvíľach, keď vchádzam do chrámu a chrám mlčí – lebo to mne priveľmi hučia v hlave myšlienky – predstavím si horskú lúku a mokrú trávu ako predstupeň lesa. Vidím prvé naklonené smreky a lúčne balvany ako vstupný portál, ako bohatú ihličím a suchými konármi vyzdobenú bránu. A ako baziliky v mestách, les od východu na západ prijíma prvé lúče svetla v tajomnom, tmavom presbytériu.
A na rozcestiach, na stráňach, v chodníčkoch, ktoré si zas vzal naspäť les a nikto sa už nikdy o nich nedozvie, sa dodnes odohrávajú naše príbehy a životy našich predkov, aby krajina bola a zostala krajinou. Možno obdobne ako drevená lavička nad riekou zmizne raz aj naša civilizácia... Ale kým je a kým si nás zázračnou rukou čas zvolil práve do tejto chvíle a práve v takom zložení, že sme sa mohli stretnúť, pokľaknem pred tou, pred ktorou je hodno kľačať. Pred krajinou. Aby sme jej boli hodní. Aby sme si opäť k sebe našli cestu.
