Liechtenstein

Autor: Katarína Džunková | 7.7.2010 o 0:18 | (upravené 20.10.2012 o 0:28) Karma článku: 5,54 | Prečítané:  1042x

Opar nad Alpami bol ružový a vláčny ako pokožka novonarodeného dieťaťa. Dokonca sa od masívnej čiernej steny až príliš vysokých hôr vzďaľoval presne tak, akoby to boli zlé tiene, ktoré sa na stenách izieb, postelí a skríň zjavovali citlivým deťom pri náladovej lampe, až si ich ráno nezobralo opäť späť a neuložilo ich do tiel za denného svetla tak komicky a pokojne vyzerajúcich malých predmetov a hračiek.

Táto ružová, ktorá zhustla a stala sa takmer hmatateľnou, zostúpila dolu, do údolia, do upravených uličiek dnes už trochu turizmom poznačeného Vaduzu. Prenikla do viazaného verša jeho popínavých rastlín, do tmavomodrých strof hrozna, za okná domov, ktoré si zvedaví okoloidúci fotili, akoby bolo Liechtensteinsko atrakciou a jeho obyvatelia ohrozený druh zvierat. A pritom nie. Len Európa fascinovaná sama sebou na tento kúsok štátnosti za chvostíkom Rakúska načas zabudla. Akoby sa jej Liechtensteinsko takmer ani netýkalo - nikdy tu neboli revolúcie, nikto tu nezasadil cibuľky politických strán a len kovové kvapky dažďa a les ako seržantská uniforma naznačovali, že niekde za horami sa odohrávali vojny.

100_8187.JPG

100_8215.JPG

100_8220.JPG

100_8237.JPG

100_8251.JPG  

100_8254.JPG

100_8266.JPG

Práve hory boli kardiografickým záznamom, ktorý najlepšie podával správu o charaktere tejto krajiny.  Zdola pôsobili mohutne, ale udržiavané obydlia, pastviny a opracované políčka dávali tušiť, že to tak už nie je; že tá veľká hmotná forma kopcov je telo golema, ktorého sa podarilo skrotiť. Raz zo zápasu človek-hora vychádzali víťazne Liechtensteinci. Svoju silu demonštrovali ťažením dreva, hĺbením tunelov, naťahovaním elektrických sietí a korálami lanových dráh. Inokedy to boli zase Alpy, ktoré mali navrch. Ľudskému pokoleniu dávali neustále najavo, komu patrí piedestál, keď domy usadlíkov strhával vietor, jarné záplavy alebo lavíny, čo sa do dolín privalili ako bizónie stádo. Aj krutý mráz a neskorá jar každý rok opakovala chválospev na mocnosť hôr, a tak sa človek a hora namiesto vopred prehraného zápasu, premenili na priateľov. Druhov takých zvláštnych, ako sa keď sa transcendetno zohne k ľudskému, ako keď sa neživá príroda skloní k mäkkému a zraniteľnému človeku a také prekvapivé, keď sa ten drobný, niekoľko desaťročí žijúci jemný tvor plný dutín, vlákien, predstáv a tekutín, aj napriek svojej slabosti premení na hrdinu. Aj dnes, keď sa v sprievode elektrární, diaľnic a priehrad na toto priateľstvo pozabudlo; keď hora tvarovala človeka tak, že to on sa nazdával, že krotí ju; dávajú Alpy aspoň jemným požehnávajúcim gestom odkaz ľudstvu pod nimi, že im patrí v skutočnosti lichtensteinská zem. Do údolí zosielali tmu a vytvárali dojem, akoby bola celá krajina napísaná schwabachom.

 100_8271.JPG

100_8284.JPG

100_8301.JPG

100_8304.JPG

100_8309.JPG

100_8316.JPG

   Vlakom zo St. Gallenu som prišla v čase, keď je tak ticho, že počuť, ako dýcha zajac. Bolo skoré ráno a slnko vykresľovalo alpskú krajinu presne, do najmenšieho detailu, chvíľami bolo vidno trámy na trupe vrchov Naafkopf a Falknis ako keby to boli sinavé lode alebo dokonca magistrálu medzi Volským a Žiariacim – vrchmi, ktoré toto kniežatstvo vynímali pred zátvorku medzi Rakúskom a Švajčiarskom. Hory sa objavovali z každej strany, v diaľke za nimi ďalšie a ďalšie, vyhadzovali sa ako zreťazené kamenné delfíny v celých vrstvách. To boli ony, kto formoval hrdosť a jemnocit Francúzov, usilovnosť Nemcov z podalpia, údiv Slovincov a klenot severného Talianska so  snahou vykričať: „Tu som!“. Dať vedieť svetu o monumentálnosti svojej krajiny.

    O takomto čase, keď sa ráno oprie o doliny úzka žiariaca biskupská berla svetla a v horách sa ešte stále usadzuje temnota a chlad, cíti človek takú úzkosť alebo, naopak, takú istotu sebou samým, že sa začne dotýkať vlastného tela. Aj ja som si pevnejšie chytila ramená, šúchala dlane, napäla stehná. Prechádzala som si po pažiach najprv jemne ako keby som sa po prvýkrát stretla sama so sebou, potom čoraz rýchlejšie a nervózne, azda som aj očakávala, že z toho trenia vyskočí iskra, zapáli obzor a za ním sa konečne objaví želané slnko, vznešené a chladné ako svätí s modrou krvou a slávnostne a zároveň ticho sa o horský hrebeň obtrie jeho spanilé rúcho.

 100_8340.JPG

100_8352.JPG

100_8353.JPG

100_8366.JPG

100_8370.JPG

100_8397.JPG

100_8400.JPG

100_8402.JPG

100_8405.JPG

   Možno je dobré, že „sklonený“ v sebe obsahuje slovo sklo. Nebo, ktoré sa ohýbalo s dôstonosťou, akú ma v sebe pre svoju starobylosť len neživá príroda, vytváralo naozaj dojem čohosi vyfúknutého, priehľadného, zvláštnej kryštalickej látky alebo hladiny, v ktorej sa skrýva niekoľko etáží, vášnivý organický život troposféry, ustráchaná stratosféra, termosféra alebo mezosféra, ako ju šikmým rýchlym pohybom šrafujú letiace meteority. A pod tým celým divadlom sa rozprestierala noir noir, znovu čierna, Renoir, veľmi veľké spálené telo švajčiarskych Álp. Aj na mňa pôsobila tá nesmierna rozľahlosť štítov tiahnucich sa arogantne od Francúzskej riviéry až po Slovinsko, kde sa deťom hovorí „otroci“ a v jazerách sú pohádzané halieriky z veľmi štedrého slnka, výnimočne veľkolepo. Zahŕňala v sebe príliš veľký svet, strhávala jedným pádom Pád, Rýn, vzostup, pokles, Ženevské jazero, Bodensee, Berchtesgaden, Vysoké Taury, horce a plesnivce, kamzíky a kozorožce a ľudí s vráskami, ako keby im do kútikov očí zosadli najkrajšie vysokohorské vtáky.

100_8359.JPG

100_8372.JPG

100_8393.JPG

  Pocítila som nachvíľu potrebu zísť z turistickej cesty, trochu sa priblížiť k alpskej tráve; vidieť, ako v nej začínajú žltnúť lístky drobných rastliniek, ako sa vysušuje zelená vášeň bylín, ako pomaly v dokonalej viditeľnosti v bielych lýtkach prichádza cez Rakúsko jeseň. Sadla som si na najbližšiu skalu a nachvíľu vnímala oranžové lišajníky, ako ležali na kameni celkom odovzdane rovnako pripravené odísť alebo zostať, ich telíčka naberali odtiene neapolskej žltej a okrovej, celkom tichúčko sa v nich túlila huba a riasa, z ich buniek odchádzal xantofyl a to veľké, milostivé dopoludňajšie svetlo nad nimi. Nebo nebolo prázdne – odniekiaľ z jeho hĺbok, záhybov a nedozerných útrob sa približoval čierny vták. Najprv vyzeral ako malá bodka, až potom sa na ňom dali rozoznať výhonky krídel, neskôr ešte celý trup a hlavička. Ani raz som ho nevidela pohnúť sa, kĺzal vzduchom asi tak, ako to robí na hladine vodný hmyz, akoby to ani nebolo konkrétne živé stvorenie, ale tmavý odkaz z kráľovstva nebeského; havran, akého tíško bozkával prorok Eliáš alebo ľahučká vypustená božia sonda. Preletel celkom nízko ponad moju hlavu, už-už sa zachytil o dlhé vlasy, ale v poslednej chvíli sa zdvihol vyššie – ešte stále bez mihnutia, až zmizol v doline pod úbočím. Možno ho ešte niekedy uvidím na jeho vtáčích cestách, ako sa neobzerá do strán, len letí, ako keby bol z papiera, akoby to bolo lietadlo, ktoré vypadlo z rúk dieťaťu,  keď akoby mimochodom prerezal vzduch a v blízkosti jeho uzučkého zobáka sa ozývalo takmer nepočuteľné: „ti-ti-ti-ti-ti“.   

100_8358.JPG

100_8392.JPG

 100_8378.JPG

  Americká tlač dnes oznámila, že celkové straty z úverovej krízy dosiahnu podľa MMF 1,4 bilióna dolárov.

(september 2008)

100_8415.JPG

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?