reklama

Nie ďiaľka, hĺbka. (Pyreneje)

Akoby mi ktosi položil ruku na rameno z druhej strany kože - a ja som sa obzrela - no nie za seba, ale kamsi inam, dnu. Akoby som započula zvláštny hlas, ktorý nezachytím, no predsa čosi vravel - tak vstúpilo uprostred dňa čosi zvláštne. Tak sa vynorí niektorá z dávnych, domnelo zabudnutých spomienok. Tak nejako, a vlastne ešte jemnejšie, sa mi začali odkiaľsi zjavovať ani nie definovateľné chvíle z detstva, až o sekundu zmizli preč.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

A to len na chvíľu zaplesala duša - čo to vlastne bolo? Už je ten sladký závan takmer preč. Len sa mi na chvíľu zjavil široký slnkom prežiarený obzor a lúky - nekonečné dlhé vojská štíhlych tráv.

Tak som si spomenula na ňu - na diaľku. Aj na to, ako volá a na tú dávnu takmer zabudnutú rozkoš, keď je duša úplná a slobodná.

A tak som si potom mimovoľne spomenula na vysoké hory a na ďaleké údolia a na neznáme asfaltové cesty a rohy ulíc, kde sa za mnou verne sypal tieň a možno tam ani nebol, len bola krajina a ja, taká fascinovaná ňou, až som sama nebola.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Tak som si spomenula na široké chrbty a neznáme, a predsa trochu neučesané a neusporiadané pásma Pyrenejí. Na to, ako veľké hory tvoria veľkú krajinu, ako stáročia formovali krajinu pred a za nimi - dedinky francúzske, dedinky katalánske, domčeky andorské a za ich kamennými múrmi dobre tušená páľava nastávajúceho Španielska. 

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

To sa ale všetko len tak vraví - Francúzi, Španieli, Nemci... Veľké národy. A Alpy, Pyreneje, Veľký a Malý Kaukaz a veľké rieky - Seina a Dunaj a Rýn... Akoby sa mohutná riava tlače zhodla na tom, čo je európske a čo nie, čo je veľké a čo znie menej veľkolepo. Blízkosť čoho je garanciou „svetovosti" a čo do „svetovej" kultúry nepatrí. Akoby sa len dobre spropagovaná kultúra mohla chváliť výsostnou tradíciou divadla, stredovekých drám, grandióznych maliarov a monumentálnych spisovateľov - akoby len tie cudzo znejúce mestá mali punc a záruku hĺbky či výnimočnosti, lebo zvuk je zvuk.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ale to je všetko nesprávna prizma.

To je sprievodný jav toho, keď sa rado hodnotí a málo obdivuje.

Lebo ako zachytiť údiv?

A čo je to vlastne veľký - do počtu obyvateľov, do územia? A vďačia za to rozľahlejším reťaziam hrubých pohorí alebo dlhším riekam, vďačia za to tieto krajiny náhorným plošinám alebo iba historickým náhodám, keď sa spojil ten kraj s tým, keď sa dobylo to a ono, keď to prosperovalo a keď sa to udržalo... A čo je to vlastne dobývať? A vlastne čo je veľký národ a čo je jednota, veď ak by sme takto s lupou do hĺbok času a do hĺbok území skúmali štáty, všetko by sa rozbilo na malé čiastočky, až by v jednej krajine viac nenazval brat brata bratom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Lebo niektorí o sebe kričia viac a iní majú srdcia inde.  

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Ale naspäť ku nim. K Pyrenejám.

Tak nadránom v Perpignane ešte stále svietil Mesiac a sadol si ako kostra vtáka stromom do korún. A tiché stánky predavačov z Alžírska a Maroka dávali vedieť o prichádzajúcom dni jemným vŕzganím. Tak sa na poloprázdnych chladných uliciach mesta prímorského a príhorského začali objavovať prví chodci, až ich bolo napokon toľko, že pribúdajúce minúty a pribúdajúce svetlo vychádzajúce spod obzoru ako z teplej piecky, sa už dalo nazvať celkom jednoznačne: nový deň.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Tak mi začalo za oknom miznúť Provensálsko. Už dávno sa stratili levanduľové polia a početní cyklisti, ktorí tak radi brázdili krajinu na svojich starých „vélo". Kilometer po kilometri sa viac a viac zabúdalo na posledné údolia stredomorských alpských pásem. Lebo už prichádzali, iné, kamenné domy. A iný, chladnejší, horský vzduch. Krajina dravejšia a menej obrobená, krajina o to vrúcnejšia, keď nad jej údoliami škriekali prvé hliadky myšiakov a za pätami horských osád stávali ako nespozorovaní anjeli nádherné kozorožce. Tu sa stavalo viac kaplniek a menej zvieracích ciest skrížila ľudská noha. Tu bolo všetko akési tichšie, ťažko dostupnejšie, a o to živšie. Lebo už si krajinu pozvalo pod svoje krídla iné pohorie. Lebo už iná reč vkladala dobrým ľuďom do úst fondánky piesne. „Bon dia!" - ako sa zdravia v Katalánsku. Aj v Andore. Tak prichádzali Pyreneje.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Dlho, predlho trvá andorskému slnku, kým sa spod mohutných tmavozelených vĺn pohoria vyderie na oblohu. Je už skoro osem hodín, slniečka stále nieto. Len žiara, akoby za horami sedel neviditeľný orchester, z ktorého miesto hudby stúpalo svetlo, prezrádza, že je to tak len dočasne. Potom sa Andora oblečie do svojho každodenného života. Pastierskeho, obchodného, remeselníckeho, no najmä turistického.

To, z čoho žijú dnešní Andorčania (mimochodom, veľmi hrdí na svoj pôvod) je poväčšinou práve turizmus. V zime lyžiarske vleky, v lete turistika. Ale to, čo jej spôsobuje najväčšie potiaže je práve onen turizmus - odkúpené a nedostavané podniky, skrachované penzióny, predražené vleky a neupravené cesty... Aj to všetko je Andora.

A Andora je aj miestom, kam chodia za lacný peniaz bez DPH nakupovať najmä cigarety Francúzi a Španieli, kým sa dnes už z celkom moderného a takmer skleneného mesta Andorra la Vella nepoberú preč. Obchodníci vedia, čo je to iné štátne územie. A vedia to i Francúzi, na ktorých niekedy až príliš mocnú ruku si sťažujú mnohí z obyvateľov dnes osemdesiat tisícového štátu.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Ale to všetko je vedľajšie. Naprieč horstvami a hranicami si príroda robila svoje; tak ako všetko stvorené naďalej vykonávala politiku krásy, prirodzenosti a dobra a prezident Masív Horský dohliadal na svoju širokú zem od rozbúrených vĺn Atlantiku po prívetivé Stredozemné more. Zo španielskej strany na hradby štítov klopala jar a strážna čata paliem prezrádzala, že o niekoľko desiatok kilometrov na juhozápad spí Barcelona, akoby to bola španielska ruža pohodená len tak na východnom okraji krajiny a akoby mi len tak mimochodom románsky vzduch spútal nohy, aby napokon zamierili tam.  

Obrázok blogu
Obrázok blogu

 

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Katarína Džunková

Katarína Džunková

Bloger 
  • Počet článkov:  257
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu