Laponsko, aké som si nepredstavovala

Autor: Katarína Džunková | 21.8.2008 o 7:32 | (upravené 20.10.2012 o 0:34) Karma článku: 11,81 | Prečítané:  5575x

Vlak sa hýbal ako chvost lesklej šťuky sliediacej za potravou. Okolo koľajníc, po ktorých sa takto už dlhší čas neúnavne kĺzal, bolo tak sucho, že keby tráve narástli lakte, určite by na nich mala popraskanú pokožku. Polovicou chrbta som sa opierala o sedadlo a v duchu som si opakovala názvy miest, ktoré sa práve mihali za oknom: Tampere, Kokkola, Ylivieska, Oulu a ešte to zázračné – Tikkurila. Alebo po švédsky: Dickursby. Ako čarovne tie názvy zneli. Tikkurila – mohla by sa tak volať čiernovlasá žena alebo by to bolo zaklínadlo z haitskej povesti. Dickursby – meno ako stvorené pre britského lorda.

 

Šťuka bola plná. Dnes je sobota, Fíni cestujú na metalový festival. Chcela by som, aby mi niekto pochválil oči, pretože každé dievča chce mať niečo v hlave. Ale nič podobné sa nestalo. Sobotní cestujúci unavene žmurkali, severské slnko ako keramický tanier nie a nie odohnať, niekoľko žien sa pozeralo na mňa a cez nalakované nechty im presvitalo ružovkasté dvadsiate storočie. Možno si aj mysleli: „Odíď!". Možno si aj mysleli: „Vystúp!". Odíď, no tak si vystúp, ty cudzie hnedovlasé stvorenie, odíď, pretože sme na stanici Ruukki a ty máš príliš tenké ramená, odíď, pretože nevieš, že v parku v Helsinkách sedí fľakatá mačka, odíď, pretože je sobota a my si chceme vyrovnať nohy.

A šťuka si len plávala s lesklým oceľovým bruchom po tráve, raz pozerala predĺženou vtáčou tvárou napravo, inokedy vrhla prísny pohľad doľava. Uháňala okolo kvitnúcich tráv, uháňala okolo vysokých smrekov, leto si otvorilo hnedý podnik na šiške a celá krajina vlastne šepkala jedno jediné: o chvíľu dorazíme k jazernej plošine.

Prvú fotku som si fotila o siedmej večer, druhú o desiatej, tretiu o jednej ráno.

plosina.jpg

laponskapriroda9.jpg 

nocneslnko.jpg 

Kuopio

„Dobre, Katarína. Budeš mať, čo si chcela. Ak ťa teraz s tým aparátom pošlú niekam dočerta, bude to len a len preto, že si si to zaslúžila. Drzá si."  vravela som si a v duchu sa pripravovala na najhoršie alternatívy. Čo bude, keď si odfotím mladých Fínov. Čo bude, keď si budem chcieť zachytiť atmosféru mesta Kuopio. Prišla som kvôli jazerám a oni kvôli festivalu. Čo bude, keď mi povedia, že nemôžem, že si naozaj nesmiem make picture of you. Ale nič také sa nestalo. Fínski metalisti boli viac než milí a ja som ľutovala, že som nenašla odvahu poprosiť o fotku viacerých.

kuopio.jpg

 kuopio5.jpg

kuopio6.jpg

100_5955.JPG

kuopio2.jpg

kuopio7.jpg

kuopio3.jpg

kuopio9.jpg 

kuopio8.jpg

Mesto Kuopio sa zvykne označovať za srdce fínskej jazernej plošiny. Tým by sa asi krivdilo iným, menším mestečkám, ale je pravda, že kvôli výhliadkovej veži Puijo je Kuopio jedným z najznámejších jazerných miest. A občas sa človeku ani nechce veriť, že aj takto môžu vyzerať sídliská. (Teda aspoň zvrchu.)

 

plosina2.jpg

plosina3.jpg 

 plosina6.jpg

 plosina7.jpg

 plosina8.jpg

plosina4.jpg 

Laponsko alebo kvôli čomu tam chodíme

Musela som sa usmiať. Tak takto som si teda ten ďaleký sever nepredstavovala. 22°C, krátke tričká, hladné komárie ženy snažiace sa čo najlepšie zaspievať prvý soprán a melóny za 3,9 €. Poľskí turisti, českí turisti, muž z Karlsruhe, ktorý sa volal Thomas a ani ruhe rozhodne nebol a celá divízia suvenírov so sobmi, mikulášmi a huňatými psami. Kvôli tomu som tu prišla?

Ono je to vlastne celé tak trochu karikatúra severu. V Rovaniemi, hlavnom meste Laponska, končí veľká väčšina vlakov a tam, kde žijú naozajstní Sámovia, tam, kde sú národné parky, v ktorých dva dni nestretnete živého človeka, tam, kde sa do abecedy zaplietlo đ a vy neviete, ako máte to písmeno vysloviť, aby ste nezneuctili ich jazyk, tam, kde sú borovice nižšie ako môj tlak - už musíte pokračovať stopom alebo autobusmi. Ale na to pravé Laponsko väčšina turistov nemá dostatok času. Ani ja som nemala. A tak mi neostávalo nič iné, iba obdivovať jazerá, mosty a prírodu v okolí Rovaniemi.

laponskapriroda.jpg

laponskapriroda3.jpg 

laponskapriroda4.jpg

laponskapriroda5.jpg

laponskapriroda6.jpg

laponskapriroda8.jpg

laponskapriroda7.jpg

laponskapriroda2.jpg

Mesto Rovaniemi.

rovaniemi.jpg

rovaniemi3.jpg

rovaniemi2.jpg

rovaniemi7.jpg

rovaniemi4.jpg

rovaniemi5.jpg

rovaniemi6.jpg

Bol som tu a hotovo!

Takmer každý, kto dorazil do Rovaniemi, navštívil dedinku Santa Clausa osem kilometrov za mestom. A tí, čo tak neurobili, na to aspoň sekundu mysleli. Nemám rada masový turizmus a pri umelých atrakciách raz človeku zapne, že sú naozaj umelé. Ibaže existuje jedna taká veta. „Bol som tu."

Cez dedinku Santa Clausa vedie rovnobežka, ktorej sa hovorí severný polárny kruh. V dedinke Santa Clausa je povestná pošta, do ktorej chodia detské listy a vyberá sa iba raz za rok - na Vianoce. V dedinke Santa Clausa je známa vianočná kancelária, bývajú tam škriatkovia a sob Rudolph. A tak kým som pohoršene a namyslene krútila hlavou a pohŕdavo sa pozerala na skupinku Japoncov fotiacich sa pri súriadniciach rovnobežky, poklopala som po pleci jedného Nemca. A kým som opovrhovala tými, ktorí si išli do santaclausovskej pošty opečiatkovať pohľadnice, ľahla som si na zem a zapózovala. A kým som si ťukala na čelo pri pohľade na karavánu turistov pri sobej farme, láskavý Nemec mi urobil fotku pri severnom polárnom kruhu. Asi to bude tak, že na druhých ľuďoch odsudzujeme to, čo robíme my sami. Aj ja som išla do tej dedinky kvôli tej čiare. Kvôli fotke pri tej čiare. Kvôli syndrómu: „Bol som tu." 

A kým som sa túlala v lesíkoch po okolí a v tichosti závidela kŕdľom obrnených áut tiahnucich ďalej na sever, zazrela som v lese vlka. A potom ešte jedného a ešte jedného. Vlastne len odvar z odvaru vlka, akoby sa šľachtením dostalo do očí sibírskych huskyov niečo také smutné, že už nie je návrat späť. Stála som uprostred chovnej stanice, z ktorej vychovali pre psov väzenie.

husky.jpg

husky2.jpg 

husky3.jpg 

husky4.jpg

husky5.jpg

polarnykruh3.jpg

polarnykruh4.jpg

polarnykruh5.jpg

polarnykruh2.jpg

polarnykruh6.jpg

polarnykruh.jpg

A keď som vystúpila z vlaku, oprášila si ruky a pridala do kroku, okolie stanice mi samo našepkalo, do akej krajiny by som sa mala pobrať...

cr2.jpg

kuopio11.jpg 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?