Turku,Turku,Turku a Alandské ostrovy

Autor: Katarína Džunková | 11.8.2008 o 7:02 | (upravené 20.10.2012 o 0:34) Karma článku: 9,30 | Prečítané:  3581x

Dni sa po Fínsku rozutekali ako záprah lipicánov. Také nesmierne svetlé, že jediné hnedé škvrnky, ktoré si v tie dni dovolili vzniknúť, boli drobné pehy na mojich ramenách. Tak som stála na juhu Fínska a pravá ruka sa mi mierne naťahovala na západ - tam, kde sa malo črtať vibrujúce Švédsko. Namýšľala som si, že vidím čierne ťahy, ktorými prečiarkli rybári oblohu, keď pevne chytili navijak a ráznym pohybom ako pri bičovaní vymrštili udicu. Myslela som na vychudnuté telíčko ostrova Öland, na tri korunky, ktoré nosia Švédi na hrudi a nie na zuboch, na jazero Vänern, v ktorom neuvidím asfaltové bruško ryby. Dnes na mňa v Turku čakal žltý trajekt, tmavomodré more a ja som ani nevedela, ako sa má vlastne tváriť človek, ktorý ide na Ålandské ostrovy.

 krajina2.jpg

Turku

Tak trochu sa dopúšťame krivdy, keď sa fínskym mestám vytýka ich strohosť. Pre niektoré to možno platí, isteže. Súmerné ako kryštalická mriežka, moderné a funkčné, iba sem tam ozvláštnené čírosťou architektúry Alvara Aalta. Toho sa však Turku nemusí báť. To mu nehrozí. Bývalé hlavné mesto a administratívne centrum je dnes vyhľadávaným miestom na juhu: pre jeho hrad, pre katedrály, pre jeho prístav, pre trhy, pre univerzitu a pre samotnú podstatu, ktorá robí z Turku Turku. Alebo teda skôr Åbo, ako ho nazývajú Švédi.

 

napisturkuabo.jpg

lode.jpg

 univerzita.jpg

 teplota.jpg

Katedrála

Zažmurkala som a netušila, či sa celý svet nepremenil na fraktál. Alebo ako je teda možné, že vidím v kostolnej lodi loď? Švédska rytierskosť, škandinávska literatúra, ktorá je taká dobrá, že po pamäti musím prechádzať pohľadom po siluetách ťažných koní, aby som sa utvrdila v tom, čo je to naozaj  s i l a, švédska hudba, sociálny systém a oceľ, ktorá sa v hutách tajne hanbí za to, že raz sa ňou bude zabíjať, boli zrazu bližšie, než kedykoľvek predtým. Práve v Turku bolo starých budov na Fínsko až atypicky priveľa. Rytierkse hrobky, klasicistické okná, ale aj pomaľované steny , sochy akoby do počtu a funkcionalizmus.

katedrala.jpg

sviecky.jpg

lodvlodi.jpg

sarkofag.jpg

klasicizmus.jpg

okna.jpg

sochahusi.jpg

malba.jpg

turkuulice.jpg

 

Ålandské ostrovy

„Čo tu robíš?", „Prečo si to fotíš?", „A kto vlastne si, že nie si blondínka?" Pýtali sa ma modré oči mojich spolucestujúcich v autobuse cestou na archipelago západne od Turku. Z ostrovčeka na ostrovček vás preváža žltý trajekt, až by sa takto postupne dalo doplaviť do Mariehamnu, hlavného mesta autonómnych Ålandských ostrovov. Súostrovie, ktoré sa od fínskej pevniny rozutekalo ako keď deti rozfukujú kvapky tušu a netušia, až ako ďaleko do bielych území výkresu dosiahnu tmavé tekuté guľôčky, si vyberá za miesto svojej dovolenky prevažne domáce obyvateľstvo. Preto ten vyčítavý švédsky pohľad, čo tam robím. Preto tie deti, nafukovačky a opaľovacie krémy. Preto takmer žiadny zahraniční turisti. A preto môj údiv, keď som navštívila miestny cintorín. Veď sú to náhrobné kamene rovnakých mŕtvych, akých máme my, rovnako bežné priezviská, ako tie naše. To iba na mňa pôsobili tak magicky, pretože mi k tomu pocitu stačilo iba to, že sú škandinávske. Aké naivné.

trajektik.jpg

svedskychlapcek.jpg

plavba2.jpg

pozorauto.jpg

clnjazero.jpg

priezor.jpg

vlajky.jpg

domceky.jpg

pristav.jpg

pristav3.jpg

pristav2.jpg

kolesocln.jpg

100_5751.JPG

hroby.jpg

hroby2.jpg

krajina.jpg

pristav4.jpg

Drevená krabička. Dodatok o túžbe mať.

Pamätám si to celkom presne. S prísnosťou osemročného generála som stála na koberci v mojej izbe a vedľa nôh mi kľačali dve kôpky vecí. Rozkaz bol jasný. Hromada vľavo: do koša! Hromada v pravo: do skrine!

  Tak som si v detstve striktne triedila a vyhadzovala veci: tú ceruzku chcem; tamto nie; hento sa mi možno zíde - nie, nezíde; tamto nesmiem chcieť; henten plagát nepotrebujem a vlastne ani tú ceruzku, čo som si spočiatku tak úpenlivo želala nechať, som si odoprela a poslala ju preč. Tak som si zakázala mať väčšinu vecí, ktorú som chcela, tak som si nedovoľovala nič, čo by ma tešilo. Pretože som bola radikálne presvedčená o tom, že vlastníctvo čohokoľvek je zlé a pretože som sa bála, že ak by som mala čokoľvek pekné a nejakým spôsobom by sa to pominulo, bolo by mi potom nesmierne smutno. A to som si nechcela pripustiť.

  A tak v júli, dvakrát taká stará ako v tých časoch, som stála pred jedným predavačom na ostrove Nauvo a pozerala sa na vyrezávanú drevenú krabičku, ktorú mi ponúkal. Nechcela som si ju zobrať. (Ach, je taká krásna, ja ju chcem!) Bola by mi nanič. (Hm, tak to bude mať veľké využitie v kuchyni! Alebo nie, nie, ešte viac sa mi hodí v mojej izbe! Alebo ju dám sestre?) Nebolo na nej nič zaujímavé. (Jéminé, tá perokresba nezábudky! Tá vôňa dreva! To vypracovanie! A ešte made in Åland! Och!) A aj tak bola drahá. (Čože? Iba za toľko? A ešte mi to aj pre moje nemodré oči spustí? No to ju musím mať!)

Asi sa mením. Tú krabičku som napokon kúpila. Doteraz ju mám na stole. Vdychujem jej ostrovnú vôňu, obdivujem tmavohnedé puky na látke z ohobľovaného dreva. Prechádzam po nej prstami. Aj také boli Ålandy.    

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?