Po ceste

Autor: Katarína Džunková | 5.8.2008 o 6:30 | Karma článku: 5,55 | Prečítané:  1577x

  Scéna č.1 To svetlo, ktoré začalo dopadať na stránky mojej knižky na rukách v Tikkurile, bolo jemné. Bolo osem a slnko sa stále vznášalo vysoko nad horizontom ako vojnový pilot. Ticho a lenivo ako vetroň,  ako vzducholoď. S drobnými výčitkami statiky plápolalo nad krajinou ako žltý parašutista, ako hrdinovia zo starých gréckych bájí, ktorí už dohrali svoje úlohy a teraz majú pred sebou už iba čas, raj a túto nekonečnú fínsku noc.

 

Na moje ruky sa spúšťali po vrstvičkách mandľové lupienky tohoto unaveného, ale predsa ešte dostatočne silného škandinávskeho slnka a mne sa zdalo, že tento moment je historický, že práve tento okamih začiatku cesty by som si mala zapamätať, že by som si ho mala niečím zvečniť. Chcela som si ho potvrdiť sama pre seba, zhlboka sa nadýchnuť a povedať: „Idem do Laponska. Idem do Laponska."

A chcelo sa mi chvíľu myslieť, že už nikdy v živote nebudem v takejto kombinácii: dvadsaťročná a idúca do Laponska, ale až mi to bolo samej zvláštne, ako som zrazu tento typ myslenia začala považovať za zbytočný, za čímsi prekonaný, akoby sa spôsob prežívania: „Ži pre tento okamih" premenil na balónový plášť a ja by som nad ním jemne ohrnula nos, zvraštila čelo a s nesúhlasným potrasením hlavy ho odstrčila niekam na koniec starej skrine.

 

 

Scéna č.2

Tik - tik - klak. Na sklo dvierok našej práčky narážal kamienok. Vedela som, že sa mi do lemu nohavíc dostal, keď som zmokla v Litve. Tik a klak. V presných rytmoch sa opakovali jeho paleolitické narážky na sklenené okienko. Klak. A tak som si vravela, zostaň. A tak som si vravela: „Neodchádzaj!". Nie, nie, ja ešte nechcem doprať prepotené oblečenie z Pobaltia. Nie, ja ešte nechcem žehliť a nachádzať vo vreckách pokrčené lístky na loď z Tallinnu, na ostrovy Ålandy alebo vstupenku do skanzenu pri dedine Rumšiškés. Nechcem. Klak, klak. Pretože viem, že po ňom, po doznení zvuku toho zatúlaného kamienku, budem už obyčajné pražské dievča, ktoré sa zase zapriahne ako koník do jarma všedných dní. Klak. Práčka ešte prala a za jej dvierkami sa pretriasali smutné osudy čiernych tričiek. „Kamienok, neodchádzaj!"   

 

 

Scéna č.3

Už som s ňou veľmi potrebovala byť sama. Už som sa veľmi potrebovala prejsť po jej uliciach, vysvetliť nízkemu Talianovi, kde je Senovážné náměstí, súcitne pokrútiť hlavou nad turistami, ktorí sa váľali  na chodníku, len aby sa im do záberu zmestila celá Prašná brána. Akoby som ja minulý týždeň nebola taká istá. Akoby som ja sama nekľačala na námestiach, nenadávala, že som si nestihla odfotiť živého soba, nehľadala v Estónsku pieskovcové jaskyne a nechcela vystúpiť na najvyšší vrch Pobaltia. A nikomu, kto sa ma pýtal, som nevedela dať presnú odpoveď na to ich toľkokrát sa opakujúce „Why?". Alebo: „Really alone? Alone?"

Dnes večer som sa zatúlala do Chuchelského hája. Cez cestu mi prebehol veľký kováčik a tým rýchlym pohybom natiahol ochrannú pásku, rozstrihnutím ktorej sa predomnou otvoril les. Do jednej ruky by som najradšej chytila deň a do druhej nadchádzajúcu noc a takto by sme kráčali v trojici. Za nami by ticho dozrievali broskyne, z malých domčekov by sa ozýval smiech rozloženého riadu a záhradná slávnosť a takto pomaly, potichu a po česky by na mňa dopadal august. Srpen.

A Česi, ktorí vám s takou úprimnosťou a ľútosťou vykreslia život ľudí v nejakej rumunskej dedinke, až sa vám che plakať nad vlastnou bezohľadnosťou. Ale tí istí Česi, ktorí sa dokážu spiť pod obraz boží v hospode s vyčítavými hnedými okami fliaš od Kozla.  

Česi a ich stanovačky, výlety na kole, výlety na vodu, táboráky, chaty a taký veľký rozhľad, až sa pri nich potichu červenáte a snažíte sa zapamätať si, na čo sa máte pri najbližšej príliežitosti pozrieť do mapy. Ale tí istí Česi, ktorí sedia pri televízoroch a nadávajú na politiku, na EÚ, na Slovákov, na Nemcov a na celý svet, z ktorého majú pocit, že im strašne ukrivdil.

Česi. V domácnostiach majú drobné zázraky, dokážu rozprávať o farbách rastlín v zbierkach známok a spoza postele vytiahnu staré príborníky, kde sa na dlhých prstoch mosadzných vidličiek napichli rodinné tajomstvá. Tichúčko sa vám priznajú, že vedia hrať na flaute a že v detstve čítali R. Rollanda a vy sa z ich kultivovanosti a citu pre krásu a poriadok idete od dojatia rozplakať. Ale tí istí Česi, arogantní a vulgárni, keď mladým chlapcom trčí z každého vrecka biela žilnatina drôtikov od slúchadiel a každé druhé slovo už dávno nie je: „Ty vole!", ale  „Ty p.čo!"

Ich zhovievavosť, tolerantnosť, poctivosť a snaha. Ich klenby ohnutých chrbátov s konzolou miesto stavcov - od toľkého bicyklovania. Vyčistili rybník pri Českých Budějoviciach a ani o tom nemuknú, pretože to považujú za samozrejmosť. Ale aj ich horenoštek a hrubosť, keď si ma z ničoho nič ošacujú v metre a mne sa chce z tej prízemnosti vzlykať.

Mám to tu rada. Česi. A zrazu je celé moje Pobaltie a Fínsko tak strašne ďaleko...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?