Tak sa mi v tej celej rozkvitnutej aleji zdalo, akoby pod týmto naším tak trochu uponáhľaným svetom existoval ešte jeden, v ktorom môžem kráčať pokojne, bez toho, aby som sa obaľovala do konvencií, bez toho, aby som sa musela hanbiť za city. Bolo by to tam, kde by sme mohli dať príležitosť skutočnosti, že každý človek je dobrý; kde by sme sa vedeli zohnúť ako moruša; kde by sme mali pocit, že všetko je v správnych rukách.
Tak nejako to bolo ráno, keď som išla do Českého krasu. Veľmi rýchlo, ako keď sa hlási dieťa alebo keď rozhodca vyťahuje červenú kartu, niekto strhol z oblohy poslednú hviezdu. „Kačice? A čo tu robia kačiče?“ nechápala som. Prečo letia tak nízko, prečo práve nad naším sídliskom, prečo majú tmavozelené prilby, prečo sa pri ich lete ozýva drobné: „Ti-ti-ti,“. A smreky sa navzájom oslovovali menom „Fichte!“ tak nežne, až sa v Nemecku pomrvil v hrobke Johann Gottlieb, pretože sa mu zazdalo, že niekto volá jeho priezvisko. Drozdom znela v hrdle retiazka, ryby sa vo Vltave chytili za tmavomodré srdcia, lieskam narástlo visiace svedomie, v Lisabone práve prešla žltá električka – celé to ráno bolo také krásne, že som ho nedokázala odfotiť. Tak tu je aspoň biely formát, aby sa to dalo domyslieť:
Raz sa ma spolužiačka na základnej škole pýtala, ako utvorím prvú osobu prítomného času od slovesa "predsavziať si". Nevedela som jej dať na odpoveď. A ako tie predsavzatia, existujúce iba v minulosti, ostali ležať v Českom krase uprostred poľa petardy. S vystrelenými slovami, olámanými umelými kvetmi a suchým vojskom strážnych tráv, akoby tadiaľ od Silvestra skutočne nikto nekráčal:
Keď som prvýkrát uvidela Gauguinovho Žltého Krista (1889), zostala som stáť a možno iba nebadane som pohla palcami na nohách, akoby som si skúšala ich citlivosť. Ani si nepoložil hlavu na rameno, ani krv, iba farby, žlté sklíčka a aj krajina tam bola len tak mimochodom: v diaľke sa zlomila perspektíva a ticho vykríkla, malý muž vzadu prekračoval cestu alebo strom alebo rieku alebo môj údiv... A taký istý - žltý a opustený, okolo ktorého pošľapalo záhony jedno pyšné hnedovlasé dievča, visel aj v Koněprusích. A žltá tam bola celá krajina.
V Koněpruských jaskyniach, do ktorých sa vstupovalo cez veľkú skalu - až som sa náročky postavila k sprievodkyni bližšie, či pri otváraní nepovie nejaké heslo, podľa ktorého si vápence otvárajú dušu - našli kostru jeleňa. Vraj tam spadol cez dnes už zasypaný otvor. A tak som zrazu myslela na strach, na taký živočíšny obrovský strach, ak to zviera prežilo a spadlo do tmy, do úplnej tmy. Na jeho kopytá, ktoré nie sú zvyknuté na ostré výčitky stalagmitov, na jeho lesklé oči a na tmu, kam nepreniká nič, na priestory, kam sa chodilo za Jiřího z Poděbrad raziť falošné mince, na to strašné pobehovanie dookoladookoladookola, až tma dole vytvorila zákonité laná, o ktoré sa musel potknúť. A v rokline pod jaskyňami si ako na plošine Nazca v Peru nechávali ľudia odkazy. Aj keď z perspektívy zdola už nedávali zmysel.
Kvety tam mali indiánske čelenky a fialové tváre. Tabule boli nakrivo. A kým som rozmýšľala, aké to asi musí byť zvláštne pre to suché jablko - vidieť niečo, čo vidieť nikdy nemalo - vidieť jar a tých, čo v podobe kvetov prídu po ňom - dožiť sa niečoho, čo nikomu z jeho rovesníkov nebolo dopriane - pripomenúť si detstvo v púčiku... všetko nadomnou uzavreli vysoké borovice.
A zostalo iba Srbsko. A aj keď mám niekedy strašnú chuť pozrieť sa tam, priložiť si k lícu Balkán, vztýčené krky minaretov a náhrobné kamene v Bosne, kde niekto napísal: "Buďte ku mne zhovievaví. Pretože aj ja som raz bol ako vy a vy raz budete ako ja." Zatiaľ mi musí stačiť iba to Srbsko v Českom krase. Aj keď to rozhodne nie je "iba".
