Katarína Džunková
Terst
Dívala som sa uprene na slnko vysoko vydvihnuté nad hlavy stožiarov a sledovala jeho klesanie nad prístav. A Božie slnko, ktoré sa odrazu bez žmúrenia dalo pozorovať voľným okom bolo ako hostia, ktorú drží v rukách kňaz, ako tá mystická chvíľa, keď hriešnemu pokoleniu a ešte hriešnejšiemu, čo príde, ukazuje kňaz pokojne a slávne v rukách Spasiteľa, akoby to bola chvíľa, keď ho vydvihol v chráme Simeon a my už len túžobne môžeme volať – Pane, buď svetlom mojej staroby, ako si to doprial Simeonovi.