Žiarivé slnko priložilo tvár bližšie k bledozeleným lícam júnovej zeme. Na krajinu ohýbanú v pravidelných klasoch dozrievajúcich pšeničných polí, kde nad riekou preletela čajka a my sme ako zázrak za medzou objavili opustený čerešňový sad; na krajinu, kam položil svoju žeravú, až prepaľujúcu ruku barok, aby skrze zbožnosť, čo odzbrojovala kamene a dojímala k slzám obrazy, obohatil tento kraj o božie muky, o drobné kaplnky v tieni košatých líp uprostred poľa, o zaoblené veže kostolíkov držiace stráž nad humnami a červenými strechami domov, kde sa odrážalo v noci svetlo mesiaca oblého ako riečny kameň... Krajina – matka, krajina – minulosť, krajina – budúcnosť, krajina – prísny sudca nado mnou, krajina – studňa milosti, krajina – živá pamäť, krajina – slza. To na tebe teraz kľačíme a naše kolená vytvárajú jamky v tebe, Krajina. To ty si nám najprísnejším sudcom, lebo vidíš a zaznamenávaš všetky naše hriechy, lebo vidíš všetko naše pokrytectvo. Lebo počuješ naše mlčanie, Krajina, lebo vidíš, ako sa modlíme, a pritom sa nebojíme Boha... Lebo ty si bola svedkom, ba nositeľom celých ľudských dejín, vyslancom Boha, kronikárom ľudských životov... V tebe je zapísané všetko, Krajina, nosíš nás na svojich pleciach od chvíle, keď sme prvýkrát zbadali na obzore rannú hviezdu, trpíš nás, keď ťa ničíme a keď sa navzájom na tvojich pleciach zabíjame a napokon nás prijímaš, kosti naše, akoby si vo svojom milosrdenstve chcela uprosiť aj Boha, pojímajúca do seba rovnako láskavo a rovnako mĺkvo prach svätcov i prach hriešnikov. Advocata nostra, Krajina. Ty si obhajkyňa naša. Mediatrix nostra, Krajina. Vas spirituale, vas honorabile – nádoba duchovná, nádoba ctihodná, stánok zázrakov, lebo na tebe si postavili svoje stánky naši otcovia a ty nám dávaš všetko – drevo, kamene i pokrm, aby sme mohli žiť. Nesieš nás na svojich pleciach. Na svojich pleciach nesieš Skalku.