Katarína Džunková
Litovské obrázky
Akoby náhle rozkvitli nikým nevidené a nevídané lúky, tak začal voňať dážď. A aj on, veľký hriešnik pred trávou – asfalt, voňal. Nad mestom sa vznášali ťažké mračná a chladné ráno napovedalo, dnes bude iný deň. Voňali kamene, čerstvo pokosená tráva pri nábreží, navlhli steny stredovekých budov. Vilnius voňal. Vilnius voňal ako jemnosť kadidla, Vilnius voňal v ústrety bielemu slnku nachvíľu schovanému za augustový mrak a Vilnius voňal a voda v rieke k mostom prítulnej, sa jemne zdvihla akoby čosi pohlo dievčenskú hruď. Napokon zem odvetila na neustávajúce klopanie dažďa. Naproti zatiahnutému nebu vyšli nové steblá tráv ako domáci na priedomie – celý zvedaví, ktože to klopal na brány zeme. Tak prišli otvoriť.