Povedz mi, Pane, ako to je... Keď zavriem oči, počujem plač detí pri brehoch Rhôny, počujem ich výskot, ich nočné hry pri tyrkysovej rieke, aj keď som nikdy nepodišla pod jej okraje. Počujem ich smiech, ich hlasy ozývajúce sa pod pieskovcami, počujem povel Rimanov, ktorí tu postavili slávny most a cítim, ako o stovky kilometrov ďalej juhozápadne znejú výkriky a bolesť, nesmierna bolesť obetí vojny v Líbyi. Čo všetko by som takto ešte mala zachytiť... Kanóny na širokých kolesách ťahané koňmi, výstrely a plač na Piave, zrýchlený tlkot srdca, ktoré sa ozýva akoby v hrudi kráčala a žila za nás celkom iná bytosť a lásku, tú prenádhernú nepopísateľnú lásku, keď sa po dlhom odlúčení opäť stretne dvojica. A zomrela by nám duša, ak by mala cítiť celú tú bolesť sveta, ako ju od počiatku cítiš Ty.