Ostrov Konevec

Autor: Katarína Džunková | 8.10.2016 o 16:24 | (upravené 9.10.2016 o 12:06) Karma článku: 5,29 | Prečítané:  1405x

Hoci už len zo samotného faktu stvorenia a prítomnosti krásy vo všetkom by si zasluhovali rovnakú pozornosť všetky miesta na svete, predsa zostáva ostrov Konevec na Ladožskom jazere v tieni známejšieho ostrova Valaam.

A hoci sa aj na Konevci nachádza mužský kláštor a je to miesto rovnako posvätné, rovnako sa v ňom konajú posvätné obrady a rovnako si prešiel historickými peripetiami, predsa zostáva pre verejnosť takmer neznámy. A to je možno i dobre. Ľudia síce prichádzajú o všetko, čo im toto pútnické miesto môže darovať, no samotný ostrov to zanecháva čistým – po duchovnej i fyzickej stránke.

Akoby sa ten deň chcel pripodobniť svetlému bodu v spomienkach, ku ktorému sa môže človek neustále vracať, tak bol aj deň našej cesty na sever akoby v zátvorkách vyňatý zo šedivých jesenných dní na ruskom severozápade. Podobné na baldachýn nad hrobom svätého Arsenija Koneveckého, aj nad oným dňom sa vznášali priam až barokové oblaky. Rozostupovali sa ako opona, aby sa cez ne mohlo liať slnko, zlaté slnko a svetlo, svetlo, svetlo, také charakteristické pre svet ikon, pre obraz, pre videnie a vnímanie, pre trblet striech, vzácnych obkladov a pre zlatú farbu vosku štíhlych pravoslávnych sviec.

V prístave sme čakali na motorový čln, taký maličký, že sa doň nepomestila ani celá nepočetná výprava z maršrutky z Petrohradu. Konevec (po fínsky Konevitsa či Kononsaari) nesie svoje meno údajne po koňoch, ktoré tu obetovali na posvätných balvanoch dávni žreci z prvotného osídlenia Karélie. Nachádza sa neďaleko od pobrežia, až tak neďaleko, že po zamrznutej hladine Ladožského jazera prichádzajú na ostrov diviaky a losy. No čo je dôležitejšie – putovali tu ľudia, medzi inými i na konci 14. storočia svätý Arsenij. To on vyhnal podľa starej legendy z najväčšieho koneveckého obetného balvana zlých duchov v podobe krkavcov a na balvane postavil základy neskoršej kaplnky.  

Podobne ako ostrov Valaam, aj Konevec sa dostal po rusko-fínskej vojne do fínskeho záboru. Práve to umožnilo kontinuitu mníšskeho života na rozdiel od boľševického Sovietskeho zväzu, kde boli zatvorené všetky kláštory. Dokonca maršal Mannerheim Konevec osobne navštívil a tešil sa medzi mníchmi veľkej úcte. Nečudo teda, že na sklonku Druhej svetovej vojny koneveckí mnísi ostrov opustili a odišli do fínskeho exilu, kde založili nový kláštor. Aj originál ikony Koneveckej Božej Matky, ktorú priniesol na Ladožské jazero z kláštora na Athose sv. Arsenij, zostal dodnes v kláštore Nový Valaam v oblasti fínskych jazier.

Konevec je spätý i s F. M. Dostojevským. Hoci veľký spisovateľ ostrov nikdy osobne nenavštívil, predsa sa Konevec zapísal do jeho diela i do svetovej literatúry a myslí mnohých čitateľov. Práve v jednej z pustovní (tzv. skitov) na ostrove žil starec Zosima – predloha pre rovnomennú postavu v Bratoch Karamazovcoch. Neďaleko od Dostojevského bytu v Petrohrade sa dodnes nachádza chrám sv. Vladimíra, petrohradské „podvorie“ koneveckého monastiera, ktorý veľký spisovateľ navštevoval.

Ale my sme v tú chvíľu už ani nepočúvali slová sprievodcu, ale žili skutočný Konevec. Na pobreží nás vítala zvláštna mačka dymovej farby a za ňou mohutné kocúry dožadujúce sa potravy. Toto bolo miesto, kadiaľ kráčal cár túžiaci pokloniť sa čudotvornej ikone a pokoriť svoju dušu, ale predovšetkým je to miesto, kde nekráčal často nikto. Iba mnísi, pri ktorých neplatí slovo „iba“, lebo práve ich nikým nezaznamenané sväté a kajúcne životy urobili pre krajinu, pre svet, ba pre svet za týmto svetom omnoho viac než mnoho známych mien.

A tak kým v Petrohrade pršalo a cez hukot dažďa a zurčanie vody tečúcej z odkvapových ríms preznievalo zvonenie pravoslávnych zvonov, nad Konevcom svietilo milostivo slnko, až by sa zdalo, že sa na okamih opäť vrátilo leto, dávno stratené v týchto severných krajoch.

Z rozpadnutých budov, chatrných ciest, obnovených pustovní a kaplniek, aj zo zničeného cintorína, z ktorého urobili komunisti ihrisko pri budove detského tábora, prehováralo staré Rusko. Rusko duchovné, ale načo tu vlastne spomínať krajinu. Veď modlitba nepozná hranice, prekračuje obmedzenia a určenia etník, a na tomto ostrove sa predsa modlili i Fíni, a napokon i... Slováci.

Hoci sa ostrova „veľká vlastenecká vojna“ nedotkla, predsa mu nanútili pamätník. A ten doteraz stojí. No stoja aj kríže staršie než akýkoľvek režim. A aj keby ich nebolo, zostáva genius loci tejto krajiny. Je taký mimoriadny, že tu krotnú i zvieratá – aj my sme na brehu jazera zazreli slniť sa „nerpu“ – ladožského jazerného tuleňa.

Slnko sa zázračne odrážalo od tulenej kože, od drobných zrniečok piesku, od stebiel tráv a náhle prežiarených oblakov, od zlatých krížov na kaplnkách a obkladoch ikon. Jazero priam šepkalo a spievalo, tak jemne ako pokojné more, až musel človek sám seba presviedčať, že sa skutočne nenachádza pri mori, ale že tá obrovská vodná plocha patrí jazeru.

Len dve krátke návštevy dvoch kláštorov na Ladožskom jazere a pevnosti Orešek na mieste, kde z jazera vyteká mohutná Neva, vo mne vzbudili veľkú náklonnosť k tomu jazernému obrovi. Ale ako možno milovať jazero, ako ho plne obsiahnuť vo svojom srdci, keď ho môžu pochopiť len tí, čo pri jeho brehoch prežili celý život, a aj oni poznajú iba jeho časť, iba kúsok jeho rozľahlej hektolitrovej tváre. To len Boh v sebe obsahuje všetky najrozľahlejšie prírodné útvary, všetky miesta a všetkých ľudí, ktorých mená si človek ani nedokáže udržať v pamäti a o ktorých existencii ani netuší, hoci napriek tomu boli, existovali a žili podivuhodné životy, ako nepovšimnuté a naschvál utajené pred druhými ľuďmi životy eremitov v pustovniach na ostrove Konevec.     

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?