Cyprus

Autor: Katarína Džunková | 14.9.2016 o 0:00 | (upravené 21.9.2016 o 22:55) Karma článku: 5,51 | Prečítané:  607x

Myslela som si, že položím dlaň do mora a precítim, že na jeho druhom brehu je vojna, ale srdce nechcelo myslieť na vojny, a namiesto toho každou čiastočkou preciťovalo Cyprus.

Dívala som sa na nočné more s rozbitým svetlom ulíc na hladine a jeho vlny upokojovali ako pohľad na všetko živé, na uskutočnenie onoho zvláštneho zákona hovoriaceho o tom, že život je pohyb, veď človeka upokojuje pohľad na hrajúce sa mláďatá zvierat, na šumenie listov, keď sa na brehu jazera spustí hlasný vietor, na pád dažďa a úpadok sucha, a napokon na tieto vlny – pravidelné, a predsa nepravidelné, že sa ani jedna neponáša na druhú, a práve táto dokonalá „chyba“, dokonalá nerovnomernosť, to, čo nazývajú tempom rubato, vyjadrovalo život v jeho neopakovateľnosti, a predsa akejsi zákonitosti, keď sa medzi bodmi narodenia a úmrtia odohrávajú myriady fascinujúcich a neopakovateľných ľudských životov.

Mnohokrát som sa dívala do cudzích tvárí, počúvala cudzie jazyky zachytávajúc ich melódiu a slová. Všetky som obdivovala a hľadala v nich osobitosti myslenia a cítenia národov. Keď som však sedela na móle nad nočným morom, započula som čosi dôverne známe, o čom som vedela, že od  toho budem v nasledujúcich mesiacoch oddelená, a preto som to počúvala s najväčším pôžitkom i smútkom, a želala som si, aby to neprestalo: slovenčina. Počúvala som vlastnú reč ako zázrak. Vnímala jej hudbu a slová, ba snažila som sa, naopak, slovám nerozumieť, aby mi zostal čistý dojem z jazyka, nezaťažený obsahom konkrétnych viet. A ako som kedysi písala o poľských dlaniach, hľadala španielsku zbožnosť či sledovala grónske črty tvárí, odrazu som jasne vnímala to, čo bolo blízko pri mne: slovenský chrbát, slovenské čelo, slovenské vlasy, slovenský profil a napokon slovenská chôdza, keď sa dvojica sediaca poblíž pobrala preč. A možnosť pocítiť kúsok Slovenska prostredníctvom týchto ľudí bola najväčším zázrakom, jemnosťou i strachom, čo bude s týmto malým národom na vlnách dejín. Kto stojí o tento národ a kto ho ochráni. Akou podivuhodnosťou je more ľudských dejín, v ktorom sa všetko nezvyčajne prelieva, pretavuje sa, mizne, ustáva, naberá nové podoby, pokračuje či zaniká, pohlcuje alebo je pohlcované, alebo víťazne či porazene pokračuje žiť. A predsa i všetko to porazené, i to zabudnuté, zbytočné a zaniknuté, malo v Božích očiach zmysel a premenilo sa na tajomnú Minulosť a večnosť, za ktorou len túžobne môže hľadieť Prítomnosť. Tak sa i podivuhodne umenšila grécka kultúra. Kedysi hlavný pohonič sveta, v časoch grécko-perzských vojen symbol ušľachtilosti či vytrvalosti, štíhle trupy lodí z gréckej kolonizácie, triumfálne pochody vojakov helénskej epochy, vznešené spevy a honosné rúcha Byzancie, až napokon utiahnutie sa na ostrovy a na pevninské Grécko, keď sa obrazy národov podivuhodne strácajú pod hladinou moderného nacionalizmu a napokon globalizácie. Ale život ide i tak ďalej, nepochopiteľný a živý ako toto tmavé more s byzantskou koruhvou nočných lámp zlatiacich jeho hladinu.

Na cestu späť mi svietil chrám svätého Lazara, čo v sebe skrýval ostatky toho, čo zomrel dvakrát. Bolo to krásne ako všetko na svete, čo si neželá byť premietnuté do reči, a chce mlčať a chce sa upierať k nebu ako minúty života, čo nechcú zomrieť tisíckrát.  

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?