Normandia. Bretónsko.

Autor: Katarína Džunková | 11.8.2016 o 23:18 | Karma článku: 6,65 | Prečítané:  1713x

Nachýlilo sa leto ako sa nachyľujú snehom a plodmi obrastené stromy, a nikto si neželal jeseň. Jeseň krvácajúcu ako rana otvorená, jeseň ako čosi neznáme, bolestné a nechcené, čoho sa treba báť, jeseň ako trpkosť trniek

tak dlho visiacich na stromoch, až prebrali farbu podvečerného neba, na ktoré kríky upierali zrak.

Vietor a sklá obrastené kvapkami dažďa, hmly vysoké a pripomínajúce biely piesok, akoby ho rozvírili po krajine cválajúce kone a andezitové podvečery, keď obrysy sveta splývajú v sivej a hnedej. Moja jeseň, názor na ktorú sa nezmení ani pridaním slova „môj“, hoci obvykle zvyšuje citlivosť človeka k všetkému, čo mu bolo dovtedy ľahostajné. Moja jeseň...

Ale zatiaľ ešte dozrievalo leto, nastoľujúc otázku, či teda zrelosť nutne znamená až zmenu podstaty, keď namiesto najzrelšieho leta nastane mladá jeseň a už iba pečiatky tieňov na chodníkoch vo chvíľach poludní nám budú pripomínať niekdajší júl.

Normandia vie o jeseni svoje. Napokon prichádza do nej ako prvej, vysielajúc predvoj vetra sliediaceho po krajine, či tam nájde dosť pochopenia pre jeseň – a i keď nenájde, i tak sa usadí a ako biely kôň za dávnych obyčají v starej Indii bude prebiehať po krajine a všetko, čoho sa dotkne, bude napokon patriť jeho kráľovstvu.

Nuž teda jeseň. Hoci nechcená, predsa naša, s dažďom, čo vlastnou vodou podpísal záštitu nad mestami. Búrka ohrdnutá dáždnikmi a lúka spečatená červenou krvou lístia. Pôda je tvrdá s kopčekmi ako hrudky tvarohu, až sa nechce veriť, že práve z tohto vesmíru zeme zas vzíde nový život. Biele kamene okrúhle ako malé planétky, prstence starovekých kniežat... Ach, oráčiny, aspoň naši predkovia vás odmenili zlatými medailónmi a korunami, a napokon všetkým, čo po nich zostalo.

Krajina držala retiazky stôp obvinuté na rukách. Cez prsty koreňov sa hybká tráva nesmelo dotýkala zeme. Ach, jeseň, čo nás poznáš po mene, prečo ti nevieme prísť na meno my sami? Veď ty nás najväčšmi učíš, aká je dôležitá viera – viera v jar, viera v zmysel, veď bez viery by nevznikalo umenie, nijaká báseň, nijaký text, veď čo by ho pozdvihlo z utilitárneho sveta, čo by mu dalo motív, aby sa vôbec narodil? A hoci ako kosý vietor prudko udierali pojmy: vedomie, istota, strach, a hoci som sama pochybovala; predsa bol všetko zázrak, ako keď po hladine mlák kráčalo opadané lístie.   

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?