Nečakane krásne Moldavsko

Autor: Katarína Džunková | 1.8.2016 o 15:01 | (upravené 1.8.2016 o 22:26) Karma článku: 10.57 | Prečítané  6660-krát

Otvorila som mnoho kníh, ale nijaká sa mi nezdala dostatočne hlboká, lebo to, čo som v skutočnosti chcela počuť, bolo moje vlastné srdce.

Čas ubehol už dostatočne ďaleko, človek sa stal svedkom zrodení i odchádzaní na večnosť, až by sa zdalo, že ako z kontúr nad horizontom skúšame predpokladať reliéf krajiny, tak sa bude dať i predpovedať vlastný život – čo vytrvá, čo sa zmení, čo má pravdepodobnosť nastať a čo sa len sotva uskutoční. A predsa bol život ešte fascinujúcejší, ešte prekvapivejší, než sa dalo predstaviť a netvorila som ho ja, ale on utváral moje dni.

Pod tmavými oblakmi prenášajúcimi vodu ako tajomstvo uchovávané v srdci, som sa pýtala, koľko hriechov sa pomestí do jedného dňa, do jednej hodiny, keď obzerajúc sa za sebou vidím celú reťaz nesprávneho konania.

Dni prešli, a ja už nemám čo povedať. A predsa je v hĺbke potreba po slovách. Potreba harmónie, ktorú môžu slová vytvoriť, i rozrušiť. V dni, ktorý sa nepominul navôkol mňa, lež v mojom vnútri, vyvstávala potreba odpustenia.

Poistená v poisťovni u strážneho anjela som čakala na nádražiach a kráčala po krajine, kde ma nikto nečaká, no kde ja čakám pokoj, čo nosí vznešené meno – svätý.

Dni stáli v povetrí ako vysoké biele oblaky – bez hriechu, no i bez cnosti. A tento zvláštny ne-život, to zvláštne konanie bez plnej účasti srdca, volalo po naplnení jediného slova – cit.

Čakajúc „čiernu dieru“ Európy som našla bielu krásu. Dobrotu, láskavosť, temperament a plodnú, plodnú zem. Ženičky na trhoch vykladali na pulty úrodu zo záhrad, akoby to boli poklady. A oni nimi vskutku aj boli – čierne perly ríbezlí, smaragdové žezlá uhoriek, malachitová zeleň cukiny, rubíny čerešní a višní, náhrdelníky zo sušených húb, broskyne ako vzácne vajcia Fabergé a všetkému dominovali najväčšie zbrane – delové gule melónov.

Aj také bolo Moldavsko. So slnkom pripnutým ako brošňou na nebesiach, s páľavou prikrývajúcou moju kožu červeným plátnom. A ramená krížov trčiacich z cintorínov zarastených svrčinou  objímali ticho i dedinský priestor, požehnanú chudobu i dobro – to všetko, čoho malo nezabudnuteľné Moldavsko nadostač.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Rodák z Martina: Byť gayom na Slovensku vyžaduje odvahu

Comming out bola v jeho živote nádherná chvíľa, tvrdí Peter Karpo Prince. Dnes je ženatý, s manželom žijú v Tel Avive a rozhodli sa pre dieťa.

PLUS

Položili sme do galérie okuliare. Pomýlili si ich s umením?

Umelecké dielo si s odpadom už pomýlila nejedna upratovačka.


Už ste čítali?