Katolícki kňazi na palube Titanicu

Autor: Katarína Džunková | 3.6.2016 o 15:44 | Karma článku: 11,43 | Prečítané:  5406x

Na palube Titanicu zahynuli hrdinským spôsobom traja katolícki kňazi. Jeden z nich, konvertita z anglikanizmu Thomas Byles, je navrhnutý na blahorečenie.

Dobrý pastier položí svoj život za ovce. Práve schopnosť sebaobety urobila európsku civilizáciu jedinečnou spomedzi všetkých civilizácií sveta.

Túto schopnosť sebaobety potvrdili traja katolícki kňazi na palube lode Titanic, ktorí odmietli možnosť evakuácie v záchranných člnoch, aby tak zachránili život ďalším pasažierom. Do posledného momentu sa na potápajúcej lodi modlili a udeľovali ľuďom sviatosť pokánia. Na palube Titanicu zahynuli traja katolícki kňazi o. Juozas Montvila, o. Josef Peruschitz a o. Thomas Roussel Byles. Väčšina pasažierov na lodi pochádzala z Veľkej Británie, Írska a Škandinávie – oblastí pôsobenia lodnej spoločnosti White Star Line, ale na palube bolo i mnoho Arménov, Sýrčanov, či iných národov z Orientu, ktorí sa dopravili cez Marseille do severofrancúzskeho prístavu, ako i ľudí všetkých národností vrátane Slovákov, ktorí sa rozhodli skúsiť šťastie na novom kontinente.

Otec Juozas Montvila (1885-1912) sa narodil v mestečku Gudine pri Marijampole v dnešnej Litve, vtedy časti cárskeho Ruska. Vyštudoval seminár v Seinai, následne pôsobil ako vikár v Lipskase. Tam pôsobil tajne v miestnej komunite gréckokatolíckych veriacich. Za svoju činnosť u gréckokatolíkov bol zadržaný a odsúdený štátnymi orgánmi, bol mu uložený trest zákazu vykonávania pastoračnej činnosti. Po neustávajúcich ťažkostiach sa rozhodol emigrovať do Ameriky, aby práve tam mohol pokračovať vo svojom kňazskom poslaní. V USA žil jeho brat Petras.

Otec Josef Peruschitz, OSB (Perušić, 1871-1912) sa narodil v Straßlachu pri Mníchove, kde sa usídlili jeho rodičia pochádzajúci z Chorvátska. Po gymnaziálnych štúdiách vo Freisingu pokračoval v štúdiu filozofie a teológie. Stal sa rehoľníkom benediktínskeho opátstva Svätého Kríža v Scheyerne. Do USA cestoval na výzvu svojho predstaveného, aby tam nemeckí benediktíni pomáhali so zakladaním kláštorných škôl. Po začiatku evakuácie bolo otcovi Peruschitzovi ponúknuté miesto v záchrannom člne, on ho však prenechal žene s dieťaťom so slovami, že chce položiť svoj život za blížneho. Na palube Titanicu cestovalo niekoľko desiatok Chorvátov, zachránili sa však len traja.

Podrobnejšie sa budeme venovať životu otca Thomasa Roussela Davidsa Bylesa (1870-1912), ktorý je v procese blahorečenia.

Otec Byles sa narodil roku 1870 ako najstaršie zo siedmich detí v anglickom meste Leeds (občianskym menom Roussel Davids Byles, meno Thomas prijal po konverzii ku katolicizmu), jeho starý otec bol zakladateľom novín The Yorkshire Observer a jeho otec protestantským pastorom. Hoci sa od neho očakával iný vývoj, mladého chlapca vzdelávaného na Balliol College v Oxforde zaujalo čítanie cirkevných otcov. Zvažoval príklon k anglikanizmu. Keď roku 1892 jeho mladší brat William konvertoval ku katolicizmu, čo vyvolalo v ich rodine zdesenie, urobilo to na Roussela veľký dojem. Obrátenie prežil práve na sviatok Božieho tela 24. mája 1894. Popísal to ako ustúpenie „hmly“, ktorá ho dovtedy obklopovala, kým nenašiel jasnú cestu Katolíckej cirkvi. Práve na počesť sv. Tomáša Akvinského prijal nové krstné meno Thomas. Za zmienku stojí, že ešte v jednej zo svojich ranných prác sa venoval epištole sv. Pavla ku Korinťanom, v ktorej sa spomína apoštolovo stroskotanie. Po vysvätení pôsobil na viacerých miestach, okrem iného i v katolíckej misijnej spoločnosti, v mnohých aktivitách mu však bránil zlý zdravotný stav. Od roku 1904 pôsobil v malej vidieckej farnosti svätej Heleny v dedinke Ongar v Essexe, odkiaľ o niekoľko rokov cestoval do Southamptonu, aby sa nalodil na Titanic ako pasažier 2. triedy. Do New Yorku cestoval kvôli svätej omši, ktorú mal celebrovať pri udelení sviatosti manželstva jeho brata Williama v Kostole sv. Augustína v Brooklyne.

Hoci sa na palube Titanicu nachádzala telocvičňa, bazén, holičstvo, priestor na venčenie psov, kúpele, či dve kaviarne Veranda Cafe a Café Parisien, nijaká miestnosť nebola určená na liturgické účely. Katolícki kňazi však aj tak slúžili každý deň sväté omše, ktorých sa zúčastňovali pasažieri druhej a tretej triedy. Bola práve veľkonočná oktáva roku 1912. Deň, keď Titanic narazil do osudného ľadovca, pripadal na nedeľu Dominica in Albis so známym introitom Quasi modo... Práve na rannej svätej omši otec Byles priam prorocky kázal o viere a náboženskej úteche, ktoré sú jedinými záchrannými člnmi pri duchovnom stroskotaní nášho života. Keď večer o 23:40 Titanic už vopred telegraficky upozorňovaný inými plavidlami na blízkosť ľadového poľa, narazil do ľadovej kryhy, otec Byles sa modlil z breviára. Náraz výrazne pocítila posádka v podpalubí, zatiaľ čo horné kajuty ho vnímali len ako desaťsekundové zachvenie plavidla. Keď sa však ukázala vážnosť situácie, otec Byles pomáhal ženám a deťom nastupovať do záchranných člnov. Sám záchranu dvakrát odmietol s tvrdením, že jeho miesto je na lodi, kým tam bude čo len jediná duša potrebujúca jeho pomoc.

Tých duší sa ukázalo mnoho. Podľa očitých svedkov to bol práve otec Byles, komu sa podarilo preniesť nastávajúcu tragédiu do duchovnej roviny. Páter Thomas Byles rýchlo pochopil transcendentálny význam situácie. Prítomných prekvapovala rozvaha, ktorú si zachoval. Keď po zistení, že na lodi nie je dostatok záchranných člnov, vypukla medzi cestujúcimi nižších tried panika, otec Byles dvíhal nad dav ruku ako Kristus – a dav sa zázračne upokojil. Prosil o ticho: „Upokojte sa, moji dobrí ľudia...“ Rozumel významu nastávajúcich okamihov, v ktorých nešlo len o záchranu tela, ale predovšetkým o záchranu duší. Akoby práve do tohto bodu a k tejto úlohe priviesť ku spáse ľudí čeliacich smrti smeroval celý jeho život. Jeden zo zachránených, Geoffrey Marcus, popísal, že kým sa niektorí pasažieri prvej triedy zatvorili vo svojich kajutách, kde pili brandy a nihilisticky pokračovali v kartových hrách, okolo pátra kľačali v modlitbách chudobní írski chlapci a dievčatá. Kňaz spovedal a udeľoval rozhrešenie. Pripravoval ľudí na okamih pred tvárou Stvoriteľa. Okolo pátra kľačalo približne sto ľudí všetkých vierovyznaní, vrátane protestantov a židov. Všetci sa modlili. Jeden zo zachránených svedčil, že v skorých ranných hodinách pred potopením stáli kňazi na vyvýšených miestach na čele davu, s ktorým sa modlili ruženec. Svedkovia z posledného záchranného člnu vzďaľujúceho sa od lode počuli, ako kňaz predčíta slová modlitby, a ľud mu odpovedá. Páter Byles zostal v spomienkach posledných svedkov s krucifixom v ruke a s modlitbou na perách, kým ho s jeho veriacimi nedosiahli temné hladiny vôd.

Potom nastalo kvílenie a posledná fáza, keď vrchná časť lode už predtým prelomenej napoly vo zvislej polohe rýchlo klesala do oceánu. Za obrovské straty na životoch dosahujúce vyše 1500 obetí možno viniť podcenenie situácie blížiac sa k severoamerickému pobrežiu. Titanic bol upozorňovaný na neobvykle južne položené ľadovcové pole. Nočná hliadka si všimla osudný ľadovec len tesne pred nárazom vďaka tomu, že zacláňal výhľad na hviezdnu oblohu. Ľadová kryha sa zrejme prevrátila, v dôsledku čoho po nej stekala voda a bola ťažko rozoznateľná v tme. Posádka nebola pripravená na evakuáciu, nezvládla spúšťanie záchranných člnov, niektoré z nich sa vyvrátili alebo boli poškodené, ba pasažieri tretej triedy ani nevedeli, ako sa dostať na palubu k člnom. Podľa dobových amerických imigračných predpisov museli byť pasažieri tretej triedy oddelení od ostatných cestujúcich. Aj preto mali znemožnení prístup na hornú palubu. Záchranných člnov bol aj tak nedostatok, hoci ich počet spĺňal dobové kritériá podľa technických parametrov lode a jej vodotesných komôr. Nikto však nerátal s nutnosťou okamžitej záchrany 2200 ľudí. Zo všetkých záchranných člnov s kapacitou približne 65 osôb boli plne naplnené len tri (jeden svoj limit dokonca prekročil). Napr. prvý záchranný čln odplával na oceán len s 28 ľuďmi na palube. V panickom strachu zachrániť si vlastný život sa posádka na člnoch snažila veslovať čo najďalej od potápajúcej sa lode, aby sa vyhla „saciemu efektu“ a vzdialila sa z dosahu stroskotancov, ktorí by mohli v snahe o záchranu života priplávať k člnu a prevrhnúť ho. Iba dva záchranné člny sa vrátili na miesto tragédie. Podarilo sa im zachrániť približne ešte deväť ľudí topiacich sa v oceáne. Teplota vody bola približne 2°C – pri takej teplote môže človek prežiť len päť až desať minút, niektorí jedinci maximálne dvadsať. Platila zásada evakuovať prednostne ženy a deti, no aj pri záchrane sa prejavila obrovská sociálna nerovnosť pri uprednostnení pasažierov prvej triedy, pričom z tretej triedy sa ich zachránilo najmenej. Sociálna nerovnosť sa prejavila i o deň neskôr pri pátraní po telesných pozostatkoch – pasažieri najnižšej triedy boli pochovaní rovno na dno oceána. V panike sa ľudia sprvoti báli opustiť elektricky osvietenú loď a ponoriť sa do temnoty oceánu. Niektoré ženy sa odmetali oddeliť od svojich manželov a rozhodli sa zomrieť spolu s nimi. Takým prípadom bol aj finančnícky pár Ida a Isidor Strausovci. Loď Carpathia vzdialená približne 100 km od miesta nešťastia telegraficky oznámila svoju pomoc, doraziť na miesto súradníc sa jej však podarilo takmer až dve hodiny po potopení Titanicu. Na palube zahynulo mnoho významných osobností, žurnalisti píšuci fikcie o lodi potopenej po náraze na ľadovú kryhu, celý lodný orchester, špiritisti, ale i multimilionári ako Isidor Strauss, Benjamin Guggenheim a John Jacob Astor IV, jeden z najbohatších ľudí vtedajšieho sveta. Práve kvôli ich smrti sa rozšírili konšpiračné teórie o potopení Titanicu. Traja finančníci boli tŕňom v oku ostatným americkým bankárom zapletených do zložitých operácií so štátnou kasou. Taktiež sa objavila teória, že potopenie Titanicu mohlo predstavovať poistný podvod. Extrémne drahá loď, ktorej kapacita ani nebola naplnená, pretože cena lístkov aj v tretej triede ďaleko prevyšovala ceny vtedajšej lodnej dopravy, by priviedla vlastnícku spoločnosť do finančných problémov, preto bolo lepšie loď pomocou výbušnín potopiť. Na palube zahynuli i takmer všetci pracovníci telegrafickej siete, ako i doručovatelia (Titanic viezol na palube množstvo zásielok, medzi nimi i automobily, vzácnu hydinu či umelecké diela), ktorí neopustili zverené zásielky. Britské úrady to neskôr interpretovali ako hrdinstvo britskej morálky, ktorá nedovoľuje človeku opustiť to, čo mu bolo zverené. Aj cestujúci prvej triedy si dávali záležať na gentlemanskej zásade nebyť považovaný za zbabelca, ale dať prednosť záchrane slabších – žien a detí.

Zaujímavosťou môže byť i fakt, že Titanic nebol pred svojím vyplávaním posvätený. Spoločnosť White Star Line však argumentovala tým, že nijaké zo svojich plavidiel pred vyplávaním nenecháva posvätiť.

Na palube Titanicu zahynuli stovky nevinných ľudí. Medzi nimi boli i svätci. 

Vyzváňanie svadobných zvonov sa u newyorských mladomanželov očakávajúcich príchod kňaza zmenilo na hlas umieráčika. Po správach o hrdinskom počínaní pátra Thomasa Bylesa na palube Titanicu ho pápež sv. Pius X. označil za „mučeníka pre Cirkev“. Requiem za zosnulého sa konalo vo Westminsterskej katedrále. Najväčšiu bolesť nad stratou milovaného kňaza však prežívali vo farnosti sv. Heleny v Essexe.

Na palube Titanicu postaveného v lodeniciach v Belfaste sa plavil ešte jeden kňaz – írsky jezuita Francis Mary Hegarty Browne, SJ (1880-1960). Keďže Titanic sa plavil najprv na trase Southampton – Cherbourg – Queenstown (Cork) a až potom opustil brehy Írska smerom do New Yorku, niektorí pasažieri absolvovali na lodi kratšiu trasu. Jedným z nich bol i otec Browne. Na Titanicu sa plavil z anglického Southamptonu do írskeho Queenstownu. Keďže sa venoval fotografovaniu, podarilo sa mu urobiť unikátne reportážne zábery z paluby lode. Je považovaný za jedného zo zakladateľov fotožurnalistiky.

Pre zaujímavosť uveďme, že medzi mnohými tragickými príbehmi svetovou verejnosťou otriasla správa o dvoch zachránených deťoch známych ako Titanic Orphans“, siroty Titanicu. V skutočnosti išlo o Michela a Edmonda Navrátilovcov, deti Michala Navrátila, slovenského krajčíra pôvodom zo Serede, emigranta do Francúzska a Talianky Marcelle Caretto. Medzi manželmi bolo mnoho nezhôd, žili prakticky oddelene, pričom výchova synov vo veku dva a štyri roky pripadla matke. Otec si však vyprosil možnosť stráviť so synmi týždeň po Veľkej noci, ktorý chcel využiť práve na emigráciu do Ameriky spolu s deťmi. Za „veľkou mlákou“ chcel začať nový život.  Pre uľahčenie situácie cestoval pod falošným menom Louis Hoffman a vydával sa za vdovca. Podľa svedkov sa o synov na palube staral príklade, ani raz ich nespustil z očí s výnimkou jedinej kartovej hry. Po narazení lode do ľadovca obe deti naložil záchranný čln. Jeho telo s revolverom vo vrecku našla jedna z pátracích lodí. Keďže obe deti sa nevedeli samy identifikovať a nerozprávali po anglicky, ujala sa ich frankofónna pasažierka prvej triedy. Fotografie „sirôt Titanicu“ boli uverejnené vo všetkých novinách. Až tak sa k nim prihlásila ich mama, ktorá si po nich prišla do New Yorku mesiac po tragédii. Starší Michel Marcel Navratil (1908-2001) sa stal francúzskym filozofom a profesorom na univerzite v Montpellier. Keďže telesné ostatky Michala Navrátila boli identifikované s pasažierom s menom Hoffman, pochovali ho na židovskom cintoríne v Halifaxe.

Telá troch katolíckych kňazov na lodi, ktorá symbolizovala pýchu ľudstva, sa nikdy nenašli. Ich duše sú však iste na nebesiach. Svojím životom a najmä jeho poslednými hodinami dokázali, do akej vznešenosti môže byť povýšená ľudská bytosť, obzvlášť v osobe kňaza, druhého Krista na zemi. Podobne ako svätý Maximilián Kolbe v koncentračnom tábore aj títo kňazi vydali svoj život za druhých. Presne podľa Ježišovho príkladu.

(Článok bol uverejnený v dvojtýždenníku Kultúra)

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za prešetrenie kauzy nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?