Popravení seminaristi z Barbastra

Autor: Katarína Džunková | 13.5.2016 o 2:34 | (upravené 13.5.2016 o 8:54) Karma článku: 11,69 | Prečítané:  6114x

Keď partizáni roku 1945 zavraždili v Taliansku malého seminaristu, 14-ročného blahoslaveného Rolanda Riviho, jeden z vrahov zdôvodnil svoj čin slovami: „Aby bolo na svete o jedného kňaza menej.“

Obdobný motív mali aj mnohé ďalšie útoky na kňazov, vrátane  51 popravených španielskych seminaristov a klerikov z Barbastra.

Barbastro je malé starobylé mestečko v provincii Huesca v Aragónsku. Nachádza sa na sútoku riek Cinca a Vero s gotickou katedrálou Nanebovzatia Panny Márie a biskupským palácom. Mestečko s počtom obyvateľov neprevyšujúcim 20 000 bolo významným sídlom už v časoch moslimskej okupácie Pyrenejského ostrova, oslobodené armádou Petra I. roku 1100. Turisti ho dnes navštevujú najmä kvôli katedrále, múzeám a zaujímavej polohe rozprestierajúcej sa na vrcholkoch a údoliach. Jedno z múzeí však zostáva takmer bez povšimnutia. Hoci práve ono stojí na mieste, ktoré pre Barbastro zrodilo najviac mučeníkov.

Znalcom prenasledovania Cirkvi počas Španielskej občianskej vojny nie je Barbastro neznáme. Práve tu bol 9. augusta 1936 zastrelený jeden z patrónov Rómov, blahoslavený Ceferino Giménez Malla, člen terciárskeho františkánskeho rádu.

Kňazský seminár v Barbastro patril klaretínom, Kongregácii misionárov synov Nepoškvrneného srdca blahoslavenej Panny Márie, ktorú založil roku 1849 svätý Antonio María Claret y Clará, C. M. F., neskorší arcibiskup Santiaga de Cuba. Prvé komunity kongregácie boli v Aragónsku zničené po revolúcii roku 1868. Po krátkej epizóde Prvej španielskej republiky bola nová aragónska komunita založená práve v Barbastre roku 1876. Misionári sa usídlili v bývalom kniežacom paláci v historickej štvrti svätého Hypolita, kde vybudovali roku 1888 neveľký kostol zasvätený Srdcu Máriinmu. V ich inštitúcii pre budúcich misionárov študovali dva roky humanitné vedy adepti na vstup do noviciátu v Barcelone. Roku 1934 sa kolégium premenilo na kňazský seminár. Keďže podľa vtedajších zákonov boli seminaristi povinní vykonať vojenskú službu, čiastočne ich zaškoľovali už na pôde seminára. 18. júla 1936 tvorilo miestnu komunitu 60 osôb: 9 kňazov, 39 študentov teológie (z čoho dvaja boli občanmi Argentíny) a 12 laických bratov. Všetci okrem dvoch Argentínčanov a siedmich bratov – laikov padli za obeť komunistickej nenávisti voči Cirkvi.        

Druhá španielska republika sa začala roku 1931 akciou „quema de conventos“ – akciou zapaľovania kláštorov a ničenia kostolov v Madride a následne v ďalších mestách na juhu krajiny. Po vzostupe kontrarevolučného hnutia v Astúrii roku 1934 sa spustila ďalšia vlna proticirkevných útokov. Po voľbách vo februári 1936, v ktorých zvíťazil ľudový front ľavicových strán, bola Cirkev označená za jedného z hlavných nepriateľov novej spoločnosti. S heslom „chceme komunizmus, a nie katechizmus“ sa začala ďalšia vlna antiklerikálneho ťaženia nazývaná aj pojmom „klericída“, systematickým popravovaním kléru.

V pohnutých júlových dňoch roku 1936 došlo k ozbrojenému prevratu aj v Barbastre. Seminaristi tušili, že komunistické oddiely čoskoro dorazia aj pred ich brány. 20. júla 1936 o 17:30 sa z prízemia rozozvučal poplašný zvon, no jeho očakávaný zvuk prijali prítomní s pokojom. Ozbrojená skupina asi šesťdesiatich anarchistov sa vlámala do budovy, kde bolo v tom čase prítomných šesťdesiat osôb. Traja predstavení boli ihneď zatknutí, zvyšok seminaristov, kňazov a laických bratov bolo zadržaných v hale piaristického kolégia, ktoré sa premenilo na dočasnú väznicu. Odtiaľ boli mladí muži postupne povolávaní na smrť. Významné cirkevné sídlo Barbastro sa v to leto premenilo na sídlo síl temnoty. Keď ozbrojené jednotky viedli zástup seminaristov a klerikov ulicami mesta, muž na rohu ulice sňal svoju pokrývku hlavy s vedomím, že okolo neho práve prešla procesia.

Čakanie na popravu v horúcich augustových dňoch sa v uzavretých miestnostiach kolégia stalo pre mladých mužov príležitosťou na svätosť. Kým ešte boli medzi seminaristami prítomní kňazi, v provizórnych podmienkach slúžili sväté omše. Ich tabernákulom sa stal cestovný kufrík, v ktorom pred zatknutím stihli uschovať hostie.

Popravy mali svoju postupnosť. Najprv boli popravení traja predstavení, neskôr kňazi a jednotliví študenti i laici, pričom tí najmladší boli ponechaní na koniec. Pri výsluchu požiadal revolučný komisár otca Leoncia Péreza, aby predložil zbraň. Podobne ako blahoslavený Ceferino, aj otec Pérez predložil ruženec so slovami: „Toto je moja zbraň“. Traja predstavení boli spolu s ďalšími zadržanými laikmi popravení na miestnom cintoríne v skorých ranných hodinách 2. augusta podľa súdobého marxistického hesla: „Kňazi a rehoľníci nesmú zanechať ani semeno.“

Ostatní čakali na smrť v prízemí kolégia. V sparných augustových dňoch boli trápení nedostatkom vody. Cez okno k nim doliehali hlasy rozhnevaných milicionárov, urážky, vyhrážky, posmech... Oni sa však modlili a odpúšťali. Centrom ich života a prípravy na smrť bola Eucharistia. Do miestnosti im revolucionári vpustili prostitútky. Kňazi sa však naďalej modlili, na vyzývavé volania a dotyky žien odpovedali odvráteným chrbtom, modlitbou ruženca, čítaním breviára alebo zomknutím sa do skupiniek, v ktorých sa nahlas rozprávali o náboženských témach. V stiesnených podmienkach napísal jeden z nich na kúsok papiera list na rozlúčku rodičom. Inak sa však medzi zatknutými nenachádzalo veľa materiálu na zanechanie správ – kúsok obalu od čokolády alebo stolička od piana, do ktorej vyrývali odkazy a zbožné zvolania. Z osobných predmetov sa dochovali krucifixy, časť relikvie zakladateľa kongregácie, medailóny, ružence, úlomok ceruzy, breviáre, či gramatika čínštiny, ktorú používal zo seminaristov túžiaci po misionárskom povolaní. Neskôr prehlásil, že nepotrebuje ísť do Číny, jeho miesto na vydanie svedectva o Kristovi je práve tu. Jeden z milicionárov ponúkol slobodu Salvadorovi Pigemovi, ktorého sestra kedysi danému milicionárovi pomohla. Salvador sa však opýtal, či s ním budú prepustení aj všetci jeho bratia. Zaznela negatívna odpoveď. Salvador sa teda vzdal možnosti záchrany, aby prijal smrť so svojimi spolubratmi.

12. augusta bola vyzvaná na popravu skupina šiestich najstarších, medzi ktorými boli i kňazi. Faustino Pérez, seminarista s literárnym nadaním, zanechal na kúsku obalu čokolády svoje svedectvo: „12. august 1936, Barbastro. Zo šiestich našich bratov sú už martýri. Dúfame, že čoskoro ich budeme nasledovať aj my. No ešte predtým chceme zanechať svedectvo, že zomierame odpúšťajúc tým, ktorí nás pripravili o život. Svoj život obetujeme za kresťanské inštitúcie pôsobiace vo svete, za konečnú vládu Katolíckej cirkvi, za našu milovanú Kongregáciu a naše milované rodiny. Posledný obetný dar Kongregácii od jej synov – mučeníkov!“ Keď v nasledujúcich dňoch počuli uväznení svoje mená, lúčili sa s tými, čo ešte zostali, radostným objatím. Jeden zo seminaristov pobozkal povraz ako spásonosný nástroj vlastnej smrti. Na miesto popravy odvážal spútaných seminaristov nákladiak, z ktorého sa ozýval spev. Na popravisku ešte dostali ponuku záchrany života, odmietli však poprieť vieru a odpovedali zvolaním: „Ešte nikdy sme neboli tak blízko nebu, ako teraz. Viva Cristo Rey!“  

Duchovnou posilou posledných seminaristov pred popravou sa stal 25-ročný Faustino Pérez túžiaci pôvodne po misionárskom povolaní. Práve od neho sa na zdrapoch papiera dochovali posledné odkazy milovanej kongregácii a zvolania: „Sláva Bohu! Sláva Bohu!“ Poprava posledných dvoch seminaristov Jaimeho Falgronu a Atanasia Vidaurettu sa konala 18. augusta 1936. Mladí muži zomreli s roztiahnutými rukami do tvaru kríža.

O tragédii svojich synov sa Cirkev dozvedela od Pabla Halla a Atilia Parussiniho, dvoch seminaristov z Argentíny, ktorí unikli smrti. Práve skrze nich poslali odsúdení bratia svoje svedectvo Kongregácii misionárov synov Nepoškvrneného srdca blahoslavenej Panny Márie.

Poprava seminaristov či patróna Rómov bl. Ceferina Giméneza Mallu však nie je jedinou obdobnou epizódou v Barbastro. Mučenícku smrť podstúpili aj vysokí predstavitelia kléru. Príkladom je biskup bl. Florentino Asensio Barroso (1877-1936), popravený práve v čase väznenia seminaristov. Do svojho úradu nastúpil počas Španielskej občianskej vojny, roku 1935 bol menovaný za biskupa diecézy na území Balkánskeho polostrova „Euroeensis in Epiro“ a za apoštolského administrátora Barbastra. Bol vysvätený vo Valladolide  v januári 1936. Jeho funkcia apoštolského administrátora bola teda krátka a poznačená pohnutými udalosťami. Bol svedkom uväznenia generálneho vikára a ďalších kňazov diecézy. Florentino Asensio Barroso bol zadržaný 22. júla 1936 v biskupskej rezidencii, neskôr deportovaný do špeciálneho väzenia v komplexe budov mestskej radnice. Počas výsluchu bol opätovne mučený, vrátane odrezania pohlavných orgánov. 9. augusta bol zastrelený na miestnom cintoríne spolu s ďalšími laikmi. Ich telá padli rovno do masového hrobu. Pri exhumácii hrobu sa našli telesné ostatky biskupa Barrosa v neporušenom stave. Bol pochovaný v krypte Katedrály Nanebovzatia Panny Márie v Barbastre.

Biskupa Barossa blahorečil pápež sv. Ján Pavol II. 4. mája 1997. Umučených seminaristov a kňazov z Barbastra blahorečil ešte roku 1992. Len zoznam ich mien zaberá niekoľko riadkov, nehovoriac o všetkých nekanonizovaných v dejinách, čo položili svoj život za Krista: Felipe de Jesús Munárriz, José Amorós, José Badía, Juan Baixeras, Javier L. Bandrés, José Blasco, José Brengaret, Rafael Briega, Manuel Buil, Antolín Calvo, Sebastián Calvo, Tomás Capdevila, Esteban Casadeval, Francisco Castán, Wenceslao Claris, Eusebio Codina, Juan Codinach, Pedro Cunill, Gregorio Chirivas, Antonio Dalmau , Juan Díaz, Juan Echarri, Luis Escalé, José Falgarona, José Figuero, Pedro García, Ramón Illa, Luis Lladó, Hilario Llorente, Manuel Martínez, Luis Masferrer, Miguel Masip, Alfonso Miquel, Ramón Novich, José Ormo, Secundino Ortega, José Pavón, Faustino Pérez, Leoncio Pérez, Salvador Pigem, Sebastián Riera, Eduardo Ripoll, José Ros, Francisco Roura, Teodoro Ruiz de Larrinaga, Juan Sánchez, Nicasio Sierra, Alfonso Sorribes, Manuel Torras, Atanasio Viadaurreta a Agustín Viela.

Cestou do neďalekej Zaragozy:

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?