a podvečerné svetlo – k dokonalosti okamihu sa nedalo pridať nič, a predsa bolo smutno po slovách.
Teplo zachytávajúce sa na drevených okeniciach, pukliny v starom porceláne, kvitnúci alebo opadávajúci košatý strom, čo predstavoval dejiny a o ktorom by sa dal napísať román... A k tomu svetlo, prastaré večné svetlo svietiace na mojich predkov i na tých, čo prídu po mne, dopadalo na moje ramená a ja som nemohla uveriť, že žijem.
Dívala som sa na dvadsiate storočie ako do hlbokej studne alebo priepasti, čo pred mojím zrakom roztvorila svoju náruč. Predstavovala som si, či by sa dalo takto nahliadať aj na 21. storočie, vidieť ho v celku, od začiatku po koniec, snažiac sa domyslieť do konca procesy, ktoré zažívame teraz v ich počiatkoch. V takých okamihoch sa človek upriamuje na to, čo je večné, čo presiahne jeho, ako presiahlo i tých pred ním. To, čo sa oplatí zachovať oproti pominuteľným veciam, hodnostiam či inštitúciám, na ktoré zameriavame svoje snaženie. V takých chvíľach vyvstáva potreba hlbokého odpustenia, existencia dobroty, milosti aj tam, kde by človek očakával, že už niet ani nádeje, ani pomoci. Keď v tichu argumentov prekrikujúcich sa jeden cez druhého prichádza skutočná úzkosť, skutočná bolesť, skutočná nemohúcnosť. Vtedy človek stojí sám pred Bytím a uvedomuje si svoju malosť a vinu, ktorú si tak často zo svojej vzbúrenej podstaty nedokázal priznať. Vtedy si človek uvedomí, že okrem hlboko existuje aj ešte hlbšie, že sa dá kľačať ešte väčšmi než len na kolenách. Kľačať znútra.
A tak v opakujúcich sa sínusoidách budovania a rúcania, rastu a degenerácie, dosahovania a strácania, ktoré platí nielen v prírodných vedách či v dejinách štátov meniacich svoje územia, no i v dejinách ľudskej duše, ktorá sa nemôže nevyvíjať, hoci by sa človek ani nepohol z miesta... A tak v plnosti, na ktorú sa mení prázdna izba, v siahodlhých textoch, na ktoré konvertuje prázdny papier, v plnosti jedného celkom obyčajného okamihu na obyčajnom mieste... V tom všetkom chválim Boha a hlásim sa k nemu, lebo tak mi káže svedomie.
A keďže text je ako železné piliny magneticky priťahovaný Pravdou, pred očami mi vyvstávajú matné spomienky na Štetín. Na biely zámok a biele oblaky, na holuby, čajky a vrany, na všetko, čo bolo treba v ľudskom živote urobiť, a predsa sa neurobilo a na všetko, čo bolo, a čo uplynulo – a predsa sa celkom nestratilo, ako spomienka na Štetín.
