Chrám a smrek

Autor: Katarína Džunková | 28.3.2016 o 13:24 | (upravené 28.3.2016 o 22:08) Karma článku: 6,59 | Prečítané:  467x

Rástol som obkolesený snehom, vetrom a slnečnými dňami a navštevovaný dažďom, čo na nás klesal z voňavých bielych oblakov. Spoločne s mojimi bratmi sme dedili les po praslici i po meči, čo ostrím stínal aj inak pokojný, tichý

a pomaly uplývajúci život stromov. S obdivom sme sa dívali do nebies a pod nimi na generácie starších smrekov, ktorých vrcholce čneli nad temnou horou ako helmy tatárskych jazdcov a keď zo svahov stúpala hmla a smrečinová vôňa, aj nám sa zdalo, že celý les vystupuje do výšin. Aj človeku rozhliadajúcemu sa z veží zámku sa nachvíľu zastavila hustá ľudská krv a srdce pozhovelo pri pohľade na smrekový les, akoby zazrelo svoj dávny domov.

Tvorili sme tmavozelený okraj hory. Dlho sa nad nami držal sneh a keď po ňom ňuchali staré psy s pyskom bielym od prežitých rokov, nebolo možné rozlíšiť, či ich tak umazal sneh alebo ich tak požehnala spravodlivá staroba. A dni plynuli. Nastupovala jar a muži v záhradách sedeli na lavičkách z pníkov, aby aj oni tvárou zachytili aspoň chabé lúče slnka. Tak plynulo i moje detstvo s machmi pri nohách, keď radikálna voda stekala hlboko do zeme, ku koreňom. Vŕby a kríky sa napĺňali miazgou, na brezách sa červenali lišajníky, akoby i stromom kolovala v žilách krv a naše ihličie sa stalo sýtozeleným, kôra pookriala a na koncoch konárov bolo cítiť prebúdzajúce sa púčiky nového života. A ja som rástol, rástol do výšky i do šírky.

Podľa vás stromy necítia nič. Viem o vašej filozofii, o Boethiovi, o Augustínovi i Tomášovi Akvinskom, veď i on sa raz rozohnal horiacim polenom z nás, stromov. Viem, že príroda je dobrá, lebo ako všetko stvorené plynie z Boha a má dobrú, božiu podstatu, ale vyššieho dobra v nej niet, niet v nás cnosti ani obety, ku ktorej sa dopracovali vaši svätí.

No ja som Boha od detstva cítil. Závidel som kameňom, že z nich postavili kostol v údolí, páleným tehlám, mramoru i malachitu so zelenými žilkami. Koľká to česť, že vďaka svojej vzácnosti mohli slúžiť Bohu až na samotnom oltári, hoci dobre viem, že i oltáre bývajú drevené. Závidel som i včelám, že ich námaha nevychádza nadarmo, a že z ich plástov tavia vosk na sviece, podobné na nás – stromy, keď vo svojej vysokosti vzpriamené a štíhle svietia pri ikonách a oltároch. A keď staré ženičky štetcom zametali zo svietnikov zvyšky obhorených sviec, zlámané žlté sviece v ich taškách pripomínali polámané kmene stromov po smršti. Koľkokrát som cítil, ako sa pri tých sviecach modlíte, koľko prosíte o to, aby sa vám podarilo v čomsi uspieť alebo čosi získať. Ach, keby ste tak modlili o to –  niečo stratiť! Vari ste to ešte nepochopili? Veď práve schopnosťou vzdať sa veci získate. Až keď ste ochotní stratiť a vzdať sa zaumieneného, Boh vás odmení. Oslobodí vás od vašich chtíčov a všetkého, čo vás zväzovalo. A pochopíte, aká je krása nechať veci žiť svojím vlastným životom. Veď ak by som sa ja nevzdal šišiek, nikdy by podo mnou nerástlo nové pokolenie stromov a keby sme sa nevzdávali živice, nikdy by nevzišli vaše vonné oleje a keby sme sa nevzdávali života, nedarovali by sme vám drevo a váš svet by bol bez papiera, bez striech, bez mostov i bez ohňa. No ak som spomenul kostol, zo všetkého najviac som závidel kovom. Že práve z ich zliatin mohol byť uliaty zvon a vyzdvihnutý vysoko do výšok mohol chváliť Pána a znieť... Ako len znieť! Lebo hoci i my stromy tvoríme hudbu, naše konáre sa kolíšu v podjesennom vetre a z nášho dreva vyrábate nástroje, predsa nikdy nebudeme znieť ako on. Zvon bitý sám sebou. Zvon obesený vo veži vyššej než koruny smrečinových hájov. Znejúci zvon.

V lete na mňa zosadalo slnko ako drozd, čo od rána spieval pieseň života. S kostolom v doline ma spájal neviditeľný most postavený z trámov diaľky. A ja som priam zreteľne cítil, ako sa na jeho oltári koná obeta a zo striech vystupuje vôňa kadidla. Slnko dopadalo na strechy domov a na teplé, dobré čelá túlavých zvierat a nezranilo ich zlo, ako ich nezranil dážď a Boh im žehnal slobodou.

Ako som spomenul, od počiatku života som vnímal Boha. Veď pokolenie stromov je dlhšie s Bohom, než pokolenie ľudské. Veď my sme boli stvorení skôr, a teda sme starší bratia ľudí (ja ľudskej vyvolenosti rozumiem, napokon, mnohí otcovia milovali najväčšmi najmladších synov). Ibaže ľudia pohŕdajú všetkým navôkol ako čímsi menejcenným, i prírodou, i vodou i Stvoriteľom samotným.

Veď práve my stromy sme rástli v rajskej záhrade a z nás sa zrodilo poznanie, čo ľudia okúsili. Z nás Noe postavil svoju archu, my sme preniesli zvieratá i ľudí – všetko živé cez záhubu povodne. V našom tieni oddychoval Jonáš, na našich konároch stál Zachej túžiaci uvidieť Krista v Jerichu, podľa nášho mladého lístia poznáte, že sa blíži leto, na našich konároch sa obesil Judáš a napokon na našom dreve ukrižovali Ježiša. To o nás spievate v piesni Crux fidelis - Dulce lignum, dulci clavo,

dulce pondus sustinens!

Takže kým vy, ľudia, ste požehnaní slobodnou vôľou a možnosťou byť svätými, my, „pasívna príroda“, ktorá vám bola zverená, predstavujeme pre vás materiál, prostredníctvom ktorého môžete konať dobro. My sa vám budeme rozdávať a vy z nás budete stavať, až z nás nezostane nič, iba peň, na ktorom si smie odpočinúť vaše unavené staré telo. Pod nami kopnie zem a spod snehu prerážajú mladé smriečky. A vy si tak často neuvedomujete milosť, čo skutočne premieňa človeka. Čo bolo predtým nemožné, stáva sa možným, a kde človek predtým nemohol zabudnúť a odpustiť, tam odrazu rastie košatý strom veľkorysosti.

A tak sa nado mnou odvíja ako temné plátno noc a podo mnou zas biele plátno snehu podobné na to, do ktorého zavinuli Ježiša po ukrižovaní. Vysoké topole s korunou rozvetvenou ako ľudské cievy nasávali z nebies svetlo a slnko zrkadliace sa v početných mlákach a kryštálikoch snehu v predjarnej krajine pôsobilo dojmom, akoby ležalo navôkol mnoho sĺnk a po ich uprenom sledovaní sa napokon i v ľudských očiach zaleskli slzy.

Tak pokračoval môj život pod rozkvitnutým slnkom. Občas akoby k nemu do výšok vylietali včely, azda si ho pomýlili s mohutným kvetom pivónií alebo žltou gladiol. A v noci sa nado mnou objavil mesiac ako vojenský štít pripomínajúci svojím svetlom postriebrené nádoby, v ktorých čerpali vodu z kláštorných studní. Stáli sme s bratmi vzpriamene zoradení, hoci nám nedal povel nik, iba na príkaz vetra podaktorí z nás ako vojaci ľahli do zákopov. Ba možnože sú stromy vojakmi, veď práve z nás staviate hranice a ploty, strúhate poriská sekier i štíhle píšťaly. Vy odchádzate a vraciate sa, ba niekedy pre vás ani návratu niet, ale niekto už musí zostať, aby ešte mala zosobnenie vernosť.

Dlho som stál namieste a tvoril to, čo vy nazývate geniom loci a dlho som sa díval na vysokú štíhlu vežu kostola. Modlil som sa, aby raz prišiel i môj deň. Pochopte, ak je vám dané pochopiť, aké to je pripravovať sa po celý život na jediný okamih. A tak keď výstavba v doline začala stúpať ako voda, vycítil som, že nastáva i môj čas. A keď som začul rytmus pomalého klusu ťažných koní, rozpoznal pílu a ľudský hlas, túžil som odovzdať sám seba. Azda Boh vyslyší moju prosbu byť mu na slávu.

Bola Veľká noc, keď ma zoťali a Biela sobota, keď som padal a cítil, že napriek tomu žijem. Rozoberali moje telo, ako len ľudia vedia brať všetko, čo len môžu, i šarlátový plášť. Prevážali ma na vozoch a autách. Bol som mŕtvy, ale žila vo mne nádej, že aspoň čiastočka zo mňa raz skončí v kostole.

A keď prešiel rok a Veľká noc znova pripomenula ľuďom, aké je dôležité čakanie a utrpenie, aby potom mohla nastať radosť ešte väčšia, na Zelený štvrtok sa pri speve Gloria rozozneli zvony. A potom nič.

Napäté ticho.

Úľak.

Keď do bočného oltára prenášali najsvätejšiu Sviatosť, hrôzu prázdneho bohostánku zvýraznil hlas. Strašný hlas. Hlas klepáča. Hlas smreka z hôr. Môj hlas.

A tak nastalo to, v čo som dúfal. Ja, ja smrek som sa smel pripodobniť zvonom! A hoci len počas niečo vyše dvoch dní v roku, ja, ja, zahnívajúci smrek, ja som smel chváliť miesto zvonov Pána!

Drevo udieralo o drevo. To neboli husle. Žiadna viola. Smútok fujary či radosť píšťal. Nič. Len obyčajný, smrti a života plný strašný zvuk dreva udierajúceho o drevo, tajomné kroky, drevený umieračik, smutný slávnostný sprievod, hlas dreva, hlas dreva, hlas dreva.

A tak až vy zabudnete na Boha a zmĺknu vaše zvony, vedzte, že i miesto zvonov, ktoré ste už toľkokrát roztavili na zbrane, bude drevo chváliť Pána. Ako to robí doteraz v zvukoch lesa a temných hôr. Nikdy nezničíte chválu. Veď drevo spieva, mystický pôstny zvuk dreva udierajúceho o drevo bude drevene zvoniť Bohu na chválu a vám na spamätanie. Tak to robí doteraz v chráme v hĺbkach lesa, kde slovami Cypriana Norwida, básnik ako kňaz vzdáva Bohu vďaku s hostiou mesiaca nad krajinou.     

              

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za prešetrenie kauzy nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?