Beh cez Belgicko

Autor: Katarína Džunková | 7.3.2016 o 23:07 | Karma článku: 4,98 | Prečítané:  329x

Zabudli sme na nebo. Hoci bola jeho modrá rozprestretá nad našimi životmi, ba prenikala ich ako vertikála a hoci sa nachádzalo za obzorom, ba na kraji sveta, za koncom sveta, predsa sme ho vytesnili zo svojich životov. Veď život

sa zdal ako dlhá priamka bez konca, každý skutok iba pokusom, a nie neodvratným spoluutváraním sveta. V dni zvažujúcom sa ku svojmu koncu ako rieka pred vodopádom, som sa opýtala seba – koľkokrát som sa dívala na nebo?

A hodiny pod ním plynuli.

Na nebi olovenej farby viseli oblaky ako baldachýn. Spúšťal sa z nich dážď pokrývajúci pohoria i polia, až by sa zdalo, že dážď tak podrobne poznal kopce, až sa im snažil pripodobniť  formou vĺn na hladinách. Krajina sa premieňala na akvarel, len slzy namiesto vody zahmlievali kontúry stromov.

A všetci utekali od pravdy. Akoby bola pravda chorobou alebo blatom, ktorým sa nechce nikto  ušpiniť. Akoby bola pravda priamkou, a predsa od nej všetci odbočovali – veď sa nič nestane, ak nepôjdem po rovnej ceste. Krok sem, krok tam. Báli sa pravdy, že ublíži ich životom, že ich zraní, že sa im priťaží, že bude spočívať na ich pleciach ako bremeno, ako rana alebo ako stigma, s ktorou sa nemôžu ukázať pred ľuďmi. Pretože príde trest za pravdu. A preto ľudia mnoho klamali, jeden pred druhým, druhý pred tretím, tretí sám pred sebou, hoci každému srdce horelo po pravde ako v dávnej zabudnutej Kuzmányho piesni. Všetci po nej túžili ako po spáse a vyslobodení. Ako sa slnečnice otáčajú za slnkom, tak sa otáčali ľudské slová za pravdou. Ako za vysokou hviezdou, za ideálom, za milosťou, čo azda raz z nedosiahnuteľného neba zostúpi až k nim. Ale ich ústa mlčali. Len nepovedať pravdu. Nepošpiniť sa. Neponížiť sa. Neprerieknuť sa. Až napokon sa našiel prvý odvážlivec s pravdou na perách. Vrhli sa naňho. Smiali sa mu. Blázon! Fanatik! Ale jeho slová boli presne tým, po čom túžili všetci navôkol, len slová im oťaželi na prahu pier, a nemohli ich vyrieknuť. A až keď toho nešťastníka ubili a keď nastalo ticho, začala v nich rezonovať pravda. Tá istá pravda, ktorej sa posmievali podľa davu. Pravda ich premieňala. Ako keď sa po kúskoch objavujú trsy trávy pod snehom. Ako keď sa postupne trhajú mračná. Pomalé ranné svetlo spoza hôr zalieva krajinu. Prichádzala pravda. Vtedy ju v sebe všetci spoznali. Všetci ju vyriekli. Pomaly, aj rýchlo ako radostné zvýsknutie. A hoci z nich odpadávalo staré telo ako ťažké brnenie, nič z nich neubudlo. Stali sa naplnení. Slobodní. Pravda bola skutočne nákazou. Ľudia sa jej prestali báť a vyslovovali ju na plné ústa. Jeden druhého oslobodili. No najprv ubili toho, kto ju preriekol prvý. Zomrel za nich. Aby sa nebáli. Len vietor udierajúci do stien hôr a oblakov zasvišťal v korunách stromov jasno: „Prorok...“   

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za prešetrenie kauzy nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?