Večné vody

Autor: Katarína Džunková | 18.9.2015 o 23:00 | (upravené 18.9.2015 o 23:08) Karma článku: 6,08 | Prečítané:  550x

Vraveli, že ak sa od Bankova blížia tmavé mračná, čoskoro nad mestom rozkvitne dážď – a tak i bolo a my sme s napätím čakali, kedy ako slávnostná procesia do mesta vstúpi búrka, kupolu neba prikryje oceľová modrá

a v uliciach Košíc nachvíľu utíchne život, aby mohol vyniknúť večný dážď.

Búrka prichádzala s ouvertúrou vetra. Vtedy sa stromy nakláňali v jeho prúdení – brezy so stupňovito padajúcou korunou, ktorým na najvyšších vetvách sedávali hrdličky a keď vylietali do výšok, každé ráno nás zvukom krídel budili zo sna, alebo znovu uspávali do nekonečnej harmónie detstva; zeleno-strieborný smrek, ktorého hrubé konáre mi zavše pripomínali chumáče vlny; vysoká lipa s korunou ešte stále pozlátenou prachom kvetov a potom znovu brezy, znovu smreky, mladé javorovce a vôbec, všetko, čo v tom čase rástlo v parku pod oknami.

Mesto sa ponorilo do zvláštneho ticha. A potom sa už rozvoňali ulice. Celý svet sa plnosťou ponoril do kráľovstva dažďa, čo nateraz zostúpilo na zem a voda z riek vyzdvihnutá do výšok, voda z miest, kde mesto lemoval Mlynský náhon, kde v pokoji uprostred stromov odpočívalo jazero Izra, kde sa pod vrcholom Sivca rozprestieral tajomný Ružín, kde úrodná zem Zemplína nad sebou pokorne držala bremeno Šíravy – voda odtiaľ i z ďalekých končín, čo nikdy neuzreli naše oči, padala na mesto. A mesto voňalo.

Búrka prichádzala do Košíc ako rozprávka, kde má všetko svoj poriadok, svoj začiatok, dej a koniec, búrka prichádzala ako pravda života, čo nás učila, aké potrebné je utrpenie a že práve ono prináša do nášho žitia životodarnú vodu ako jesenná prietrž mračien. Búrka prichádzala ako slávnostná paráda armád, ako vojenská prehliadka, ktorej nebolo možné priradiť nijaké storočie – akoby v nej preznieval slávny lesk rytierskych brnení, dunenie kopýt i ťažkých bataliónov z Druhej svetovej vojny, akoby sa v nej mihali farebné vojenské zástavy a triumfy conquistadorských ťažení, zneli poľnice i trúby anjelov z posledného súdu, akoby sa v jej osudovosti priblížil koniec a večnosť sa vo svojej mohutnosti naklonila k tomuto svetu. Akoby Boh iba pohol záhybom svojho plášťa, a už to odplašilo z polí zver a ľudí zahnalo do domovov, už to ochromilo mesto a obzor označilo pútnickou palicou blesku, už to v údive postavilo celý palác dažďa s baldachýnom tmavých oblakov, z ktorých sa miesto strapcov spúšťal hustý, pravidelný dážď.

Milovali sme búrku ako divadlo odohrávajúce sa na javisku za oknom. Ako divadlo, ktorého sa možno dotknúť všetkými zmyslami: chuťou vody stekajúcou po tvárach tých, čo sa nestihli ukryť pod dobrotivou strechou; vôňou asfaltu, premoknutej kôry a lístia; farbami sivej, ružovej a modrej; dotykom kvapiek zosadajúcich na naše vystreté dlane a zvukom – mlčaním náhle ohromeného mesta a najmä hudbou dažďa, najstaršej uspávanky na svete.

Vravela som koniec... No v skutočnosti to bol začiatok. Začiatok bujného rastu prírody po búrkach na jar. Začiatok ochladenia po búrkach na jeseň. Búrka premieňala mesto a ja som obdivovala novú tmavomodrú, ktorá sa vpila do mestského asfaltu, zvláštnu mútnosť, čo vstúpila do rýchlych riek, temné odtiene, ktorými navlhli drevené hojdačky na ihriskách a nový odtieň červenej presakujúci do antuky na školskom dvore, kam chodievali behať starší žiaci a mne sa zdali v čase dávnych jesení takí nedosiahnuteľne veľkí a krásni – a zdali by sa takí možno až doteraz, keby nás život svojou tajomnou rukou nepostavil na svoje miesta, vychádzajúc z ktorých sa možno i stretávame a prechádzame okolo seba v uliciach, netušiac o tom.

Milovala som život a jeho vrstvy a tajomstvá známe iba Bohu. Aká to bola radosť, keď sa ktorási zo záhad odkryla a človek pochopil čosi zo zákonitostí či tajomstiev, o ktorých predtým nevedel – ale čo všetko v sebe obsahuje a odhaľuje univerzálna Pravda, ktorú vie a ktorú predstavuje samotné nekonečno – Boh!

A medzitým sa v pretrhnutých, ustupujúcich mračnách ukázalo slnko. Obzor bol pokrytý jeho zlatým odrazom. Oblaky, ktoré sa vo fascinujúcich okamihoch búrky zdali nehybné, sa odrazu pohli a rozostupovali sa každý svojím smerom, až sa ukázali bledomodré nebesia. Koľko zlata odrazu! Koľko striebra, keď sa v jesennom podvečernom slnku zableskli strechy! Koľko života, keď sa do ulíc mesta navracali ľudia a znovu sa ponáhľali tam, kam ich niesol prúd práce, prúd dňa a prúd života. Slnko sa odrážalo z mlák a z očistených kapôt áut, pásy jeho svetla dopadali na trávnik i chodník predelený pásikavým tieňom plotu okolo parkov. Nebo bolo jasné a svet svieži, keď ho navštívila búrka a keď si už nikto nespomenul na ten naliehavý, silný zvuk, s akým dopadala z vysokých priečelí domov voda.

A nik sa nehneval na búrku, no prijímal ju ako svoju pradávnu sestru, ako dar. Ako vzácnu návštevu, keď sme sa ráno na jar prebúdzali a podľa mokrých chodníkov a sviežich tráv sme s úsmevom poznávali: Bola tu búrka... Keď prichádzala cez deň, zvestovali sme jej príchod jeden druhému a dívali sa na ňu spoza okien a spod prístreškov ako na vzácne predstavenie, akoby sa v padajúcich hustých pásoch dažďa zjavovali z nebies vysoké postavy a akoby sa vonku konala slávnostná korunovácia zeme striebornými bleskami za dunenia artilérie.

A keď pominulo detstvo ako pominuli búrky a už iba v našich predstavách vetru a stromom zapletal vrkoče dážď, spomínali sme na košickú jeseň a dážď padajúci ako zrelé plody. Spomínali sme na dažde v Tatrách, ako voňali lopúchy a neúnavne tryskal vodopád, ako sa nad východným Slovenskom rozprestierala dlaň oblakov ako dlaň kňaza udeľujúceho rozhrešenie. A na Zemplín, Šariš a Spišskú Maguru, na ostré Pieniny a jesennou červenou vyhorený Vihorlat, na polia za Sečovcami a koryto Torysy a Tople padal ako mince kráľovského pokladu dážď. My tu už nebudeme, no voda bude stále stúpať z hlbín do nebies a znovu zostupovať na svet v epifánii dažďa... Čas bude opäť naplnený pokojom a vietor sa dotkne našich čiel v jemnom závane, ako sa raz dávno vznášal nad vodami... A na Slovensko budú v stíchnutých poliach a hlbokých lesoch po kvapkách opäť zostupovať večné vody.    

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?