Vladimír, Suzdaľ

Autor: Katarína Džunková | 13.8.2015 o 10:07 | Karma článku: 6,31 | Prečítané:  819x

Chudoba je podobná bolesti. Netreba sa jej báť. Ak s ňou človek spolupracuje, ak sa v nej človek obracia k Bohu, nepremení sa na závisť a zatrpknutosť, ale stane sa pani Chudobou, vznešenou chudobou, ktorú spomínal svätý František

Takáto chudoba sa podobne ako bolesť premení na čarovný plášť. Ako bolesť ochráni človeka, tak i chudoba ochráni miesta, ktorých sa dotkne. Daruje im čistotu. Neprejaví sa síce v starostlivej práci pamiatkarov. Tá príde až neskôr, až hodnotu miesta objavia vedci, politici či  ziskuchtiví z oblasti cestovného ruchu. Chudoba zachová krajine jej tvár. Zachová jej pôvodnosť v čistote. Táto čistota sa môže prejaviť aj v navonok špinavých miestach. V opadaných omietkach, nesúmerných dvoroch, v strechách, kde sa kriví starý plech, v nepravidelnej vrstve náteru. Presne taká bola Suzdaľ.

Suzdaľ rozkvitla vo svojom zabudnutí. Hoci do nej mieri mnoho turistov, ktorým zväčša stačí len navštíviť hlavný kláštor či nakúpiť na trhovisku s tradičnými výrobkami, Suzdaľ naďalej zostáva v tieni Vladimíra. Jej cesty sú hrboľaté, bez skvelej dopravy a štrukturovaného cestovného ruchu. Len pod oblakmi košatými ako koruny stromov a nad stromami košatými ako biele vyzdvihnuté oblaky, trčia kupoly chrámov. Odráža sa na nich hviezdna obloha, ale aj zelená tráv či bledomodrá hladín jazier. Stoja na vežiach ako kvapky vody. Akoby na pravoslávne chrámy dopadlo od Pána Boha pár kvapiek neba a to nebo sa potom premietlo i do vnútra chrámu, i do slávnostnej liturgie.

Inak však pôsobí Vladimír. To v ňom sa uchovávala po mnohé desaťročia ikona Božej Matky, ktorá dostala po tomto meste svoj názov. Dnes sa nachádza v Tretiakovskej galérii v Moskve. Vladimír pôsobí vznešene ako knieža Alexander Nevský, pochovaný v jeho chráme. Aj zvonica Uspenského sobora sa dvíha do výšok ako koruhva rytiera a za jesenných rán chrám pripomína vo vychádzajúcom slnku jazdca – s bielym koňom múrov a zlatou postavou rytiera zo striech. Tu pracovali Andrej Rubľov i Daniil Čornyj, tu sa tma chrámov striedala so svetlom ikon, alebo dokonca i s tmou ikon, keď sčerneli v chrámovej sieni a Katarína II. ich prikázala nahradiť barokovým ikonostasom. No niektoré z nich predsa zostali na stenách. Dodnes sa dívajú na ľudí a chrámový strop sa podobá nebu, kde  prebývajú svätí. Keď sa odplupujú fresky, tváre a zlaté rúcha svätých, biskupské palice a štíhle telá anjelov padajú na zem. Nohy pútnikov ich rozmetajú v prachu, už nie iba ako metaforu toho, čo sa deje v našej duši, ale naozaj. A ten prach sa potom v suchých a veterných dňoch dvíha naspäť k nebu, farebný ako šupinky motýlích krídel a lesknúci sa v slnečných lúčoch ako prašný chrám, ako prach, ktorý mi padal do očí, keď som prechádzajúc Podmoskovím zazrela vznešený Vladimír a Suzdaľ. 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?