Biela šatka nad Moskvou (na pamiatku sv. Alžbety Fjodorovny Romanovovej, 1864-1918)

Autor: Katarína Džunková | 18.7.2015 o 11:07 | Karma článku: 7,06 | Prečítané:  1161x

Keď sa nad Moskvou objaví večerné slnko a keď pásy jeho svetla ako dlhý závoj dopadajú na široké schodiská klasicistických budov, vtedy sa ľuďom zacnie po čomsi nebeskom a vyššom, čo podobne ako tieto dlhé lúče svetla dopadá

na svet zhora a pretína jeho temnotu. Vtedy sa Moskovčania zadívajú na nebo, akoby sa rozpamätávali na čosi dávne a vzácne, a niektorým sa zdá, že zazreli nad strechami mihnúť sa vo vetre bielu šatku.

Šatka sa vznáša nad mestom podobná oblaku. Zjavuje sa v rozpálených dňoch i za nocí so stožiarmi rozsvietených pouličných lámp. Vidno ju na jar, keď omamne voňajú orgovány i ruže, vidno ju v zime, keď v mrazivých ránach splýva s kvetmi na oknách a s bielobou nad krajinou.

Zjavila sa na Vrabčích horách, videli ju nad bulvármi i námestiami, no najčastejšie sa zdá, že ju zazreli v starej Moskve, tam, kde sa rozkladá Zamoskvorečie, a najväčšmi tam, kde sa do neba týčia oblé kupoly Marto-Márijského kláštora.

Je to miesto, ktoré založila veľkokňažná Alžbeta, po rusky Jelizaveta Fjodorovna, sestra cárovnej, ktorú v posledných rokoch života vídali práve v rehoľnej bielej šatke.

Narodila sa v Hessensku v časoch, keď rozľahlé ulice zvonili zvončekmi koní zapriahnutých do povozov, v čase, keď na stĺpoch v riečnych prístavoch horeli vysoké ohne, keď sa okolo paláca veľkovojvodov prechádzali páni v cylindroch a dámy v tmavomodrých róbach s krinolínami a nad nebom sa počas dlhých večerov vznášalo tyrkysové svetlo ako vták plachtiaci nad krajinou.

No kým sa ostatné deti hrávali v kniežacích sadoch, kým dievčatá utekali v šatách s anjelskými opleckami, až kým sa im pod slnkom života nezmenili črty tváre a ako húsenica meniaca sa na motýľa sa dievčenské rysy menili na ženské; kým mladé kniežacie dámy prežívali svoje známosti, sklamania a túžby; Alžbeta všetko prežívala inak, akoby ju chránil akýsi zvláštny, milosrdný závoj, vďaka ktorému bola aj tma svetlá, oheň nepálil, zima sa nezarezávala do kostí, čas bol plný a ani najdlhšie hodiny čakania sa nezdali prázdne a prekypovali láskou k všetkému živému i mŕtvemu, akýmsi zvláštnym svetlom, podobným tomu, čo žiarilo v prístavoch.

To svetlo sa volalo Ježiš. A u Alžbety nepoznalo slová – nebudem slúžiť. U Alžbety nepoznalo povzdych – stačí, už som trpela dosť. U Alžbety nevyvolalo vzbúrenie – veď ja už poznám svet, už poznám všetky tajomstvá duchovného života, nebudem viac nad tebou jasať, život, nad vami sa trápiť, ľudia, ktorí moju bolesť vôbec nevidíte... Ježiš v Alžbetinom srdci zapaľoval ohne a ony horeli tichým plamienkom ako nespočetné množstvo tenkých zlatých sviec v pravoslávnych chrámoch, čo voňali voskom a spomienkou na rozkvitnuté lúky a prácu včiel. A ktoré neskôr Alžbeta sama zapaľovala v ruských chrámoch.

Dvorania nad tým často krútili hlavou – odkiaľ sa v Alžbete berie toľká viera, až netypická pre strohé prostredie viktoriánskeho dvora, na ktorom po smrti matky vyrastala mladá Alžbeta. Odkiaľ sa berie v Alžbete tento oheň? Vari sa ona, vznešená druhá dcéra vojvodu Ľudovíta, stane mníškou?

Nestalo sa však tak. A hoci sa o ruku Alžbety uchádzal i mladý cisár Wilhelm II, ten energický a ctižiadostivý muž, čo nesklonil hlavu pred nikým, ani pred konármi stromov, sklonil sa však pred srdcom tejto vznešenej princeznej. Napokon Alžbeta odovzdala svoje srdce ruskému kniežaťu Sergejovi Alexandrovičovi a jej mladšia sestra Alix sa vydala za mladého cára Mikuláša II.

Do Ruska? Obe hessenské princezné sa vydávajú do Ruska? Šepkali si nemecké a anglické kniežatá. Ešte väčšie zdesenie i prekvapenie zavládlo, keď sa dozvedeli, že Alžbeta prijala úprimne a dobrovoľne pravoslávie a že zahorela oddanou láskou k Bohorodičke na ikonách, k liturgii, ktorej vtlačil pečať vznešenosti svätý Ján Zlatoústy a svätý Bazil Veľký a že Alžbeta miluje Krista – cára nebeského a služobníka svojich blížnych, Krista milujúceho a víťaziaceho nad smrťou, ako ho uzrela práve v pravoslávnej cirkvi. Pre toto sme vychovávali ju, vznešenú kvetinu hessenského rodu? Ju, novú nádej Porýnia? Ju, zhmotnenie jemnosti a ušľachtilosti?

Na všetky otázky dvora dávala Alžbeta odpovede svojím životom. Hoci jej s veľkokniežaťom Sergejom Alexandrovičom nebolo dopriate mať vlastné deti, adoptovali si dvoje kniežacích detí, ktorým zomrela matka, grécka princezná. A keď sa vysoká veža zvonice Petropavlovskej pevnosti premenila iba na priamku miznúcu v hmle, keď poéziu riečnych kanálov a fasád dlhých petrohradských palácov vystriedala Moskva, kde sa jej manžel stal gubernátorom, rozhorelo sa srdce Alžbety práve pre toto monumentálne mesto.

Alžbeta stála v chráme Krista Spasiteľa a zapaľovala sviečku. Sviečka horela spolu s ostatnými v piesku na čiernom kovanom stojane. Alžbeta milovala teplo plameňa, vôňu vosku i ten čas, keď sa nad sviečkami zvlní vzduch od ich žiary. To sme my – sviečky. Sviečky sú obrazy ľudských životov. Ako sme v živote rôzni, jeden sa vyvyšuje nad druhého a chce presadiť svoju pravdu o svete, tak sme si v smrti všetci rovní. Všetci sme si rovní v sviečkach. Rovnako horia plamene bohatých i chudákov, múdrych i hlupákov, prísnych i roztopašných, silných i zbabelcov. A naše životy zhášajú ako tieto plamene sviec. To láska – oheň spaľuje naše telo, to láska – modlitba spaľuje naše voskové telá a premieňa ich na svetlo. Buď zvelebená, láska! Odpusť nám, čo sme proti tebe hrešili. Ešte včera sa nám zdala trvalá a jediná skutočnosť pýchy, stav, keď sme za svoju pravú totožnosť považovali hriech. A dnes už cítime vôňu kvetov pokánia a stav, keď uznávame Kristov majestát a odprosujeme ho, považujeme za skutočnosť svojej duše, tak, ako bol prednedávnom hriech. Akí sme slabí! Vtedy sa Alžbeta zapozerala na jednu z úzkych, zlatožltých sviec, a svieca na okraji stojanu sa prehla, naklonila svoje štíhle telo ako brezy vyvrátené vetrom, a jej knôt s korunou zažatého ohňa sa prevážil na stranu. Namiesto kvapiek stekajúceho vosku padali z prehnutej sviece zapálené čiastočky ohňa. To horel vosk, ale celý výjav pôsobil tak, akoby zo sviece stekali horúce slzy. Svieca plače! Oheň padajúci po kvapkách na zem! Alžbeta sa podivila tomuto obrazu. Keď už aj svieca plače ohnivým plameňom, čo potom skutočné tlčúce Ježišovo srdce?

V ten istý večer prišla Alžbete správa o smrti milovaného manžela, ktorý zahynul rukou atentátnika z okruhu tých ľudí, proti ktorým vo svojej statočnosti najviac bojoval. Vybehla na ulicu k troskám zničeného vozu, kde zostalo zakliesnené jeho doráňané telo. Písal sa rok 1905.

Teraz by sa všetci nazdávali, že sa ovdovená Alžbeta vráti domov. Preč z Ruska, z tej nebezpečnej a nekonečnej krajiny! Zdalo by sa, že Alžbetinu tvár bude teraz lemovať už len čierny závoj. Ale aký údiv nastal, keď sa Alžbeta objavila v novej, duchovnej, prebolenej kráse, v novom, bielom habite! Biela! Biela šatka! Alžbeta vstúpila do rehole.

Ešte bola navštíviť vo väzení Kaľajeva, mladého ľavičiara, ktorému priniesla evanjelium. Z hĺbky srdca mu odpustila a chcela ho zmieriť s Bohom. Žiadala cára o milosť pre jeho život. Cár však žiadosti nevyhovel. Milovaný hriešnik, brat – vrah, bol popravený a pred smrťou odmietol pobozkať kríž, ku ktorému Alžbeta upierala svoj zrak.

A čo keď sa každým dobrým skutkom, keď odprosujeme za hriechy druhých, môžeme prosiť Boha o milosť? A aké je to bremeno zobrať na seba všetky hriechy sveta? Čo keď vlastnou modlitbou môžeme zachrániť druhých? A čo keď sme my sami rovnakí zločinci ako vrahovia vo väzniciach a na popraviskách – veď Boh nám nadelil v dušiach toľko milostí, schopnosť rozlišovať, že s ohľadom na to má každý náš hriech obrovskú váhu! My sme zabili Boha vo svojich srdciach, zabudli naňho a odmietli mu slúžiť odetí do plášťa rozumu, a neposadili nás do temníc.

A tak sa v starej Moskve začala objavovať biela šatka. To prechádzala okolo novozaloženého kláštora veľkokňažná Alžbeta, odetá do bieleho sesterského odevu. Kláštor nechala zasvätiť Márii a Marte, dvom sestrám, ktoré prijali Ježiša, aby tak pristupovali k blížnym všetky rehoľnice. Zapálené pre duchovný život ako Mária a poznajúce realitu materiálneho sveta, predvídavosti a presnej pomoci ako Marta. A čím hlbšie zanechávalo na ceste dejín svoje stopy dvadsiate storočie, čím viac pribúdalo ľudí, ktorí sa smiali z kríža a nad všetko posvätné kládli vlastnú individualitu a slobodu, o to väčšmi sa modlili a pracovali sestry Alžbetinho kláštora, ktorého steny vyzdobili najvýznamnejší maliari a architekti tých dôb.

Ich pomoc sa ukázala viac než potrebná. Keď sa ukázalo, že diplomati ani politici sa vôbec neusilujú o dobro ľudí a o mier, ale o vojnu, a keď bola Európa vohnaná ako srnec na mušku poľovníka do virvaru Prvej svetovej vojny, milosrdné sestry z Alžbetinho kláštora sa začali starať o ranených vojakov. Vtedy sa nad frontom, nad krajinou s kýpťami stromov, nad vypálenými dedinami a poľnými lazaretmi zjavovali biele šatky. Boli to milosrdné sestry, na čele ktorých ako vojvodkyňa pomoci stála Alžbeta. Krv tiekla na ruskú černozem v čierno-červených pruhoch ako farby svätovladimírskeho rádu. Svätý Vladimír, či vidíš, čo sa stalo s tvojou zemou? Zem, na ktorej si prijal krst a na ktorú dopadala svätená voda – tá zem je teraz pokropená dažďom krvi a zvetrávaná vetrom bolesti. Mohutný víchor spiknutí a vojnových udalostí rozkýval aj prastaré európske monarchie.

Roku 1917 bola cárska rodina zvrhnutá z trónu a všetci šľachtici upadli do nemilosti. Alžbeta, ktorá sama rozdávala toľko milostí, bola taktiež v nemilosti revolucionárov, ktorých rukou už zahynul jej manžel. Pretože sama pomáhala druhým, nikto jej teraz nemohol pomôcť. Spolu s ostatnými dvoranmi bola odvlečená do zajatia na Sibír.

Ale čo robiť s týmito ulúpenými ľudskými pokladmi? Čo s nimi, príslušníkmi ruského cárskeho rodu? Ako ich odpraviť z tohto sveta, veď by ich ušľachtilosť priveľmi kričala, ako kričí pravda. Neúprosný hlas pravdy treba prehlušiť!

Alžbetu spolu s ostatnými šľachticmi ubili zbraňami a ich doráňané telá vhodili do šachty, ktorú zamínovali. A keď sa ozval výbuch, nevidení ľudskými očami, ale videní okom Božím, vrahovia opustili miesto činu a nechali umierať poranených anjelov na následky zranení a hladu v zavalenej šachte.

Keď prišla noc a na nasledujúce ráno slnko ako oráč rozosievalo po krajine semená svetla, vyšli aj na polia v okolí Alapajevska skutoční roľníci. Začudovali sa, keď začuli odkiaľsi spod zeme preznievať spev modlitieb. „To zavýja vietor,“ pomyslel si ktorýsi z nich. „To spievajú anjeli na poslednom súde, nebeské kráľovstvo sa priblížilo!“ zhíkli ďalší. „To sa ozýva moje svedomie a volá ma k Bohu!“ preľakol sa ďalší z roľníkov a niekoľkí z nich sa snažili odvaliť kamene z vchodu do šachty, odkiaľ sa niesol tento tajomný spev. Márne. Spev počuli i na druhý, i na tretí deň. Na štvrtý deň už hlasy zamĺkli. Vtedy začali prehovárať dejiny.

Alžbeta bola mŕtva. A keď sa na frontoch začali objavovať biele vlajky kapitulácie, nastúpilo pre Rusko najhoršie obdobie. Obdobie vlády tých, čo zavraždili cársku rodinu i Alžbetu. Obdobie ničenia krížov, obdobie zatvárania kostolov, obdobie teroru a občianskej vojny, hoci všetci hovorili o mieri. Obdobie chudoby, hoci všetci hlásali blahobyt. Obdobie bolesti, hoci z tribún hlásali pokrok.

Nebolo by však možné, aby stopy po Alžbete načisto zmizli. Nad Moskvou, ktorú tak milovala, zazreli mešťania Alžbetinu bielu šatku. Zjavovala sa znovu a objavila sa i vtedy, keď pri explózii výbušnín padol biely chrám Krista Spasiteľa.

A zjavuje sa i dodnes.

Keď som prechádzala okolo Marto-Márijského kláštora, zazdalo sa mi, že som na vysokom nebi taktiež zazrela čosi biele. Vznášalo sa to nad mestom podobné oblakom nad obzorom v skorých letných ránach. Je to naozaj šatka? – myslela som na Alžbetu. Ale nie, bolo to čosi trvalejšie, čo vydrží dlhšie než biela tkanina závoja rehoľníčok, dlhšie než čokoľvek z ľudských vecí, čo by pripomínalo vznešenú kňažnú. Bola to Božia milosť – tá, ktorá Alžbetu kedysi dávno oslovila a ktorá sa vznáša nad Moskvou a nad celým svetom s ľahkosťou nehmotnej bielej šatky.

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?