Zlatý kruh Ruska

Autor: Katarína Džunková | 4.6.2015 o 21:42 | Karma článku: 6,45 | Prečítané:  848x

Po oboch stranách ciest stáli rozostúpené stromy, ako všetko, čo môžem a mám milovať, vietor im udieral do korún a na zem padal ich temný tieň. A cez krajinu prechádzala slávnostná procesia svetla, keď sa už dni prechýlili do jari

keď v hĺbkach večerov a v hĺbkach zelene sálal zo zeme životodarný chlad, keď do tváre udieral teplý vietor, keď rozkvitli javory a na ruských riekach sa objavil sýty tmavomodrý kráľovský zamat. Vtedy som nastavovala tvár diaľke, vtedy na zem padali úlomky slnka, vtedy sa na obzore krajina zasycovala farbami a vlahou riek a široké rieky sa vzápätí premieňali na miazgu vystupujúcu stromom do korún. Krajina bola víťazná.  

Z víťazných veží topoľov, zo sálv ticha zaznievajúceho nad poľami, zo starej jari, ktorá už plnými priehršťami darúvala život, aby sa vzápätí opäť stratil medzi dlaňami, zo všetkého preznieval tento víťazný spev. Človeku sa zdalo, že z jeho pliec nachvíľu ktosi sňal bremeno života, že tento okamih nepatrí do večného ubiehania času, nepatrí do zápasov ľudskej duše, že je práve vyňatý zo života a preto večný, a že neexistuje na chvíľu telo, neexistuje strach a neexistuje bolesť – že trvá iba tento okamih a v ňom triumfálny pocit víťazstva.

Človek by kráčal po lúkach, ktoré sa roztvárali ako starozákonné moria, po poliach, ktoré sa pokorne po stáročia poddávali pod ľudské nohy, načiahol ruky k oblakom slávnostne vyvesenými nad krajinou ako biely baldachýn a po dotyku by sa z ich jemného súkna spustil životodarný dážď. Tak všetko rástlo, umieralo, stálo i krútilo sa na zemi, na zemi ako na najstaršom svedkovi čias, na zemi podanej ako štafete od vekov, na zemi, čo obsiahla všetok hriech i všetko odpustenie, nad ktorou plápolali tyrkysové ohne svitania, čo ráno zapálilo lesy. Na zemi ovinutej riekami ako farebnými stuhami, na zemi posvätenej Pravdou ako vzácnym pokladom, ktorý treba nájsť, a ktorý je i tak obsiahnutý vo všetkom, rozpustený vo všetkom ako večná substancia, ako kvapky vody, ako keď z dozretých tráv v neskorú jar v kúdeľoch prachu vejú semená.

V triumfálnych špirálach, v ktorých sa odvíjal čas z jednej Božej dlane do druhej, v zlate víťazstva a koruhvi života vztýčenej nad krajinou... V poklone, v ktorej neustále sa opakujúca príroda vzdávala hold Vzrkieseniu, v ďalekom svitaní a praskaní polien v ohni, v jarnom vetre a očakávaní začiatku i konca... Na dlani zeme, na pokraji človeka a na prahu neba, na konci utrpenia a neustávajúcej obety... Tam všetko stíchlo a celý svet zastal v tú triumfálnu chvíľu. A čo ešte len bude, až raz v plnosti uzrieme Tvoju slávu, Pane?

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za prešetrenie kauzy nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?