Deň bol pokojný, akoby si podali ruky chvíľa s večnosťou. Akoby sa chvíľa stúlila do náručia večnosti a vstúpila do nej. A potom, naopak, večnosť vstúpila do okamihu a naplnila ho zmyslom. Slnko sa približovalo k zemi akoby bolo svätou Helenou zohýnajúcou sa pre ostatky svätého Kríža. Kríža, ktorý nám potom zo vznešených relikviárov žiaril v sieňach kláštorov, kaplniek a katedrál. Kríža, pred ktorým sme kľačali, sľubovali a odprosovali, a predsa sme sa napokon ocitli na prahu dneška, keď človek v obyčajných dňoch odznova objavuje vlastnú tvár a všetky zlyhania, ktorých sa dopustil. Alebo to iba naša vlastná pamäť vždy vidí minulosť akúsi vznešenejšiu, celistvejšiu, možno práve preto, že už vie ohodnotiť jej význam?
A tak všetko volalo po Pravde. Otáčali sa za ňou kvety silno prichytené medzi skalami v týchto pálivých dňoch, prosili o ňu oblaky, vtáctvo, cyprusy a pínie nakláňajúce svoje hlavy nad mojou hlavou. A zo všetkého najviac o Pravdu prosila ľudská duša. Aby jej Pravda dala poznať, čo je dobré a čo zlé. Aby sa poznaním riadili všetky myšlienky a skutky. Aby sa ľudské konanie oblečené do Pravdy premenilo na dobro, aby sa ľudská činnosť ozmyselnená Pravdou premenila na krásu. A ako v krvavých sonetoch volal Hviezdoslav po mieri, tak i my prosíme Pravdu, aby zostúpila do tohto chaotického sveta. Do dnešných čias prekypujúcich zmätkom a zmätením. Do myslí dnešných ľudí prehlasujúcich hrdinstvo za extrémizmus, vrúcnosť za bláznovstvo, slnko za tmu, rodinu za náhodnosť, silu za slabosť, večnosť za relativitu, skepsu za cnosť a pominuteľnosť za večnosť.
Príď, Pravda, ak sme ťa vôbec ešte hodní. Príď, a usmerni naše pokrivené duše. Príď, ako do Korintu prišiel svätý Pavol a ako nad ruiny kedysi mocného Korintu vstáva Mesiac. A ako prichádza zmilovanie do ľudskej duše, keď za obzormi šumí dážď a v diaľkach cítiť vôňu myrhy, akoby ktosi už pripravoval olej na pomazanie kráľa...
