Narva. Prvé okamihy Ruska.

Autor: Katarína Džunková | 16.11.2014 o 21:05 | (upravené 17.11.2014 o 0:03) Karma článku: 7,25 | Prečítané:  1355x

Pamätám si ho iba v snoch, keď sa ešte vo mne rozprestierala krajina detstva a ja som podobná tej krajine túžila uvidieť jeho hĺbku a jeho rovinu. Pamätám si, ako som ležala na lúke v Pobaltí a tam, tam kúsok severovýchodne odo mňa sa rozprestieralo ono. Pamätám si, keď bolo iba vytúženou zemou a len dostratena miznúci a rozširujúci sa obzor v zárodkoch priestoru skrýval Rusko. Keď sa k Baltskému moru zbiehali oblaky a v rozľahlej záplave borovicových lesov, ktoré na obzore mizli v tmavozelenom pruhu, čo už ľudské oko nedokázalo zachytiť, som cítila, ako plápolá jeho šírka. Ako tam v diaľke sála a čosi zvláštne vyžaruje jeho prítomnosť.

Ukazovali naň smerovky a brezové háje. A keď som vystúpila na nádraží v Narve, utekala som k dažďami poznačenej rieke. Lebo tam, tam na druhom brehu, kde som zachytila kútikom oka drevenú vežičku pevnosti Ivangorod, už stálo ono.

Tam sa odohrávali dejiny, mohutné ako táto krajina. Tam sa rodila poézia a hudba jemná a tenká ako čiara na obzore, na ktorú sa premieňala jeho rovina. Tam sa uberali všetky oblaky pripomínajúce kupoly pravoslávnych chrámov, tam smerovali autá stojace na colnici a ja som bežala ďalej, ďalej po nábreží, aby som z najvyššej veže pevnosti v Narve mohla zazrieť sen svojho života. Ruskú rovinu.

Brezy k nej tvorili dlhý sprievod, akoby kráčali dievčatá v dlhom chorovode a namiesto chleba niesli rozsypanú múku sĺz a diaľky. Rieka Narva obtekala Rusko, akoby sa stúlila k jeho nohám skrotená líška a jazerá kládli obklady na jeho rany. Vietor nad našimi hlavami vial ako pieseň. Jedine on smel dlho hľadieť do júlového slnka, poznať oblaky, tie tmavomodré baltské oblaky, a prechádzať slobodne do Ruska tam a naspäť, akoby neexistovali žiadne hranice.

A tak som mysliac na Mojžiša stojaceho nad zasľúbenou zemou, kam už nemohla vstúpiť jeho noha, hľadela na Rusko. Ako na jeho brehy viedol most postupne prerastajúci v cestu smerujúcu niekam ďaleko, až kým celkom nezmizla za obzorom. Nachvíľu som ho niesla v očiach, ako sa nesie kolíska a truhla, ako sa nesie jazda bohatierov – tak v mojich očiach pôsobili oblaky.

A hoci ich nebolo, počula som bojarov, ako si spievajú v tej rozľahlej zelenej krajine pieseň. A keď som sklopila zrak a odvrátila tvár a moje oči už viac nevideli Rusko, zbadala som na zábradlí dva trasochvosty. Možno tak vyzerá ľudská túžba. Lebo v zobáčikoch prenášali potravu pre mláďatá z estónskej strany tam – do roviny z môjho sna.  

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?