Višňový sad

Autor: Katarína Džunková | 5.11.2014 o 18:34 | (upravené 5.11.2014 o 21:15) Karma článku: 7,10 | Prečítané:  1012x

Keď na kostol svätého Norberta a Střešovice rozprestierajúce sa pod ním dopadalo svetlo a keď sa za oknom prímestskej linky autobusu mihlo Šárecké údolie a čistinka, na ktorej rástol starý dub a keď sa údolie a les premenilo na rovinu stredočeského kraja, kde oráčiny a polia s nasadenými oziminami strážila Božia muka stojaca obďaleč, vtedy autobus zastal a ja som vystúpila na mieste, kde stál on. Višňový sad.

Vlastne v ňom nerástli ani višne, ale to, čomu hovoria Česi „střemcha“, Rusi „čeremucha“ a my „vtáčia čerešňa“ – a tento názov vystihoval môj sad presne, pretože v ňom a na kríkoch, ktoré ho obklopovali, žili sýkorky, žltochvosty, kŕdle stehlíkov a kŕdlik strák, zvedavé sojky, mladý sokol myšiar a dva myšiaky, čo na vysokých agátoch pôsobili ako dozorcovia nad krajinou.

Sad sa stal i mojím domovom. Domovom mojich očí, čo naň hľadeli ako upierame zrak na obzor alebo na ikonu či obraz, ktorý nás formuje. A sad formoval mňa.

Poznala som ho, keď bol bezbranný a nahý. Keď prišla neskorá jeseň a nič netešilo štíhle stromy. Videla som ho, ako naň padá vatový sneh, jeho konáre, čo zachytávali bielu mannu z neba, akoby boli vtáčie čerešne postavami svätých udržiavajúcimi ešte Božiu milosť, keď sa už v okolitom svete nemá o čo zachytiť.

Vo svojom zimnom rozjímaní zostávali stromy dlho. Keď už marhule vítali jar a včely lietali nad prvými kvetmi a holé záhony v záhradách pred domami začali svetielkovať žltou, jemne ružovou a modrou farbou. Vtedy sad ešte spal. No bolo to presne v druhý aprílový týždeň, keď sa mi zrána zdali stromy mierne opuchnuté a keď som sa vracala zo školy, môj pocit ešte zosilnilo tušenie... A na druhý deň popoludní to už bolo tu. Sad rozkvitol. A kvitol bledou jarnou krásou.

A potom prišlo leto. Slnko opisovalo na nebi vysoké polkružnice a ja som žila pod týmto slnkom, nastavovala mu tvár a ono sa odrážalo na listoch stromov. Alebo som vstávala z postele, prechádzala k písaciemu stolu a večer si opäť líhala spať a slnko ma vídavalo zhora, ako ma vidí Boh vo všetkých chvíľach, keď nevidím ja jeho a keď sa ľudský život odvíja do svojho konca ako sa postupne zmenšuje knôt sviečky, až sa premení v ničotu.

Takto som žila povedľa sadu ako vedľa zázraku, ktorý som si ani nedokázala uvedomiť.

Pred mojimi očami kvitli tisícky kvetov, lietali stovky včiel, šumeli miriady listov a rovnaké množstvo znášal na zem vietor akoby to boli deti pýtajúce sa z náruče stromov opäť na zem. Až by sa to všetko, čo sa dialo v sade, dalo postaviť ako výčitka človeku: k nohám som ti zložil baldachýn trávy, na plecia položil plášť vetra a nad hlavu vyvýšil korunu z hviezd – a ty stále pochybuješ? A stále sa tvoja duša kloní k zlému a zlé považuje za radosť a pokory sa bojí ako najväčšieho poníženia.

A tak sa pred mojím oknom odohrávali dejiny. Do sadu prichádzali srnky a nachádzali v ňom domov spolu so zajacmi a mačkami, ktoré som občas vídavala na loveckých výpravách v chodníčkoch medzi stromami. Do sadu prichádzala i jeseň ako živá bytosť, aby v korunách stromov dozrievala na zimu, keď bolo nebo biele a ťažké a ja som sa v skoré ráno dívala na jeho klenbu, ako z nej klesá prvý sneh.

Až jedného dňa sa na blízkej čistine objavil zememerač a onedlho za ním skupina technikov a muži, čo vydláždili cestu na miestach, kde predtým rástla tráva a viedla cestička do sadu. Začalo sa stavať. A kým som sa s nevôľou pozerala na to, s akou ľahkosťou a akou rýchlosťou sa stavajú nové domy a na pár dní som opustila svoju izbu, na sad padla jesenná hmla. A keď sa rozplynula, uvidela som na pláni pováľané telá stromov akoby tam ležalo stádo vznešených mŕtvych zvierat.

Sad už nebol sadom.

Na jeho miesto nastúpila tráva a prázdnota, cez ktorej húšťavu som lepšie videla agáty, na ktorých sedávali zrána tak rady dravce. A namiesto stromov sa do neba ťahali štíhle steblá tráv. Preháňal sa v nich vietor a keď sa človek dlho díval na jeho pohyby, v augustovej tráve sa mihali obrazce.

Sad už nebol sadom. Čo bolo, odišlo.

Mojím novým višňovým sadom sa stala lúka, to k nej prichádzali ako antické múzy ročné obdobia a nad ňou lietali kŕdle čajok a kŕdle škorcov v skorú jar a podjeseň. A napokon sa mojím višňovým sadom stali petrohradské ulice, Neva, ktorú zachytávam kúskom oka a petrohradské brezy a oblaky pripomínajúce koruny stromov. Aby sa aj ony stali dedičstvom, ktoré raz stratím a ktoré sa rozplynie, kým si človek nezačne pestovať v duši celkom iný, vnútorný višňový sad.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Danko pocítil silu slovenského hejtu a stále sa skrýva

Politické strany väčšinou diskusie na svojich stránkach čistia, ale nevypínajú.

EKONOMIKA

Premiér Fico zabudol na ceny elektriny na východe

Ceny rieši len na strednom Slovensku.


Už ste čítali?