Pred Sedembolestnou

Autor: Katarína Džunková | 28.9.2014 o 0:08 | Karma článku: 8,78 | Prečítané:  1141x

Strmý jas poludnia dopadal pomedzi domy na dlažbu námestia zvažujúceho sa na miernom svahu. V meste, čo by sa zdalo zavrhnuté a zavrhnutiahodné, v čase, čo by sa zdal už dávno mŕtvy a premrhaný. Na námestí, kadiaľ už prechádzalo toľko revolúcií a toľko protestov, toľko hesiel a toľko klamstva, kde sa v zmenárňach premenilo a v ruletách utratilo toľko peňazí, aby sa znovu v prstoch premenili na prach... V ľuďoch, pri ktorých by už mnohí mávli rukou, že tento svet už nemá nádej na obnovu... Práve na tomto námestí a v tomto meste sa uprostred ruchu ulíc ozvali poludňajšie zvony. A mesto bolo plné Márie. Na okamih sa v ňom dialo zvestovanie. A mesto bolo hodné Márii, aby naň obrátila svoje milosrdné oči. A mesto, také každodenné a drsné mesto, bolo hodné Božej milosti, aby dopadala i na neho.

Ako len osláviť veľkosť Máriinu. Keď všetky slová sa zdajú byť oproti jej čistote také úbohé a malé, ako šípy, ktoré prv, než dosiahnu oblúk svojho letu, padajú na zem – tak veľmi sa míňajú svojho cieľa. Pred jej dobrotou, pred jej krehkosťou i silou, pred jej panenstvom i materstvom, pred tým zázrakom, keď jednoduché nazaretské dievčatko slovom Fiat – tým istým slovom ako na počiatku Boh stvoril svetlo – počalo vo svojom lone svetlo sveta, o ktorom neskôr písal svätý Ján. Aké požehnané je srdce Máriino, keď svojím tlkotom bolo prvou uspávankou Vykupiteľa a keď nosilo pod sebou bolesť celého sveta, všetky hriechy Adamovho rodu, ktoré na seba vzal Salvator mundi, Spasiteľ sveta, Kristus.

Koľko som si o sebe namýšľala, aká som dôležitá a veľká a až teraz vidím, aká som malá, aké úbohé, neduživé sú všetky naše myšlienky i skutky, ak nemáme milosť posväcujúcu. Akí sme hriešni oproti nepoškvrnenému srdcu Máriinmu.

Tak sa iba spolu s ostatnými modlím k tebe, že i ja chcem svojimi skutkami, myšlienkami, svojou činnosťou až tak, pokiaľ mi to limity mňa samotnej dovolia, chváliť Máriu a jej božského Syna a žiť na zemi podľa neho a pre jeho slávu. Ale čo sú ľudské predsavzatia oproti skutočnosti. Keď z nich s dlhým nosom odchádzame ako z honosných komnát a vidíme, že zapadli prachom, že zostali kdesi zabudnuté v najúprimnejších chvíľach odhodlania v živote, ako zabúdame postupne na polia a kopce, čo nás obklopovali v detstve a s akou bolesťou sa k nim potom vraciame!

Pani, som príliš nehodná povedať ti „celá som tvoja“, ako sa modlitbu Totus tuus modlili dávni svätí. Lebo vo svojom srdci znovu a znovu objavujem jemne tlejúce plamienky pýchy a neviem sa ti oddať celá vo svojej hriešnej podstate.

Tak aspoň vzhliadni na toto srdce, na to najnehodnejšie zo všetkých sŕdc, čo ťa toľkokrát urazilo.

Teraz už aspoň vzdialene rozumiem Paulovi Claudelovi, keď báseň o tebe začína slovami, že po nič neprichádza „Nič nemám, Matka, len aby som na teba hľadel...“. Lebo hľadieť na teba a rozjímať o tebe je ako hľadieť na kúsok raja. Raja, ktorý stvoril pre seba Boh ako to najvznešenejšie a najčistejšie miesto – už ani nie na tomto svete, ale na nebi.

Panna Mária, to v tebe bol nad zemou nosený ešte nenarodený Spasiteľ, to v tvojej náruči uzrel Rex gloriae, Kráľ slávy, svetlo sveta, keď zostúpil na zem v ľudskej podobe.

Kde ťa to moje  oči uzreli prvýkrát? V jasličkách v Betleheme, kde si stála nad kolískou s Kristom, v jasličkách s dieťaťom Ježišom, ku ktorým som s takou radosťou, zvedavosťou a s takým tajomstvom a bázňou pristupovala na Vianoce, keď som bola sama ešte dieťaťom. Alebo som ťa uzrela kdesi na obrázku ako Pietu, ako matku sedembolestnú, v podobe patrónky našej vlasti? Alebo som ťa videla v spanilom zobrazení v ktorejsi z madon, čo znázorňovali umelci po celé stáročia, a predsa nikdy nevyčerpali tvoju krásu? Alebo som ťa poznala len z rozprávania, z prvého Zdravasu, ktorý kedy moje uši počuli a nevedela som vtedy ani presne, kto je Mária, len som ťa tušila v srdci a v srdci vycítila, že musíš byť Ktosi nekonečne nádherný. Ktosi naplnený najväčšou Božou milosťou.

Tota pulchra est Maria. Spieva sa v jednej zo starých piesní a ty sama si zosobnenou Nádherou, Krásou i Čistotou. Naozaj všetka krása sveta má za patrónku Máriu a ja odteraz budem chodiť hrdá, že kráľovnou i môjho anjela strážneho je Bohorodička, Theotokos, Panna Mária.

S akou jemnosťou a láskou sa skláňaš k všetkému živému. Ako sa obraciaš k našim prosbám, zvlášť, keď ťa privolávame ako Pomocnicu kresťanov. S akou bolesťou znášaš našu bolesť a trpíš za každú dušu uvrhnutú do zatratenia. S akou láskou sa snažíš zadržať ruku zvierajúcu meč, aby nezasiahla. A s akou rozhodnosťou si pristúpila hlavu hada... Až človek nemá slov, len opakuje zvolanie z konca starodávneho hymnu Salve Regina – O clemens, o pia, o dulcis Virgo Maria... Buď naveky pozdravené a zvelebené nepoškvrnené sedembolestné srdce Máriino, ty najsvätejší kúsok zemskej kôry.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?