Pred rímskymi katakombami

Autor: Katarína Džunková | 12.8.2014 o 9:23 | Karma článku: 5,46 | Prečítané:  743x

Kriste, odpusť mi moju slabosť a moju pýchu, veď ty vidíš do najhlbších jaskýň mojej duše, pod všetky slová, pod všetky roky, čo uplývajú ako keď po kameni steká dážď a nič sa pred tebou neskryje, ako sa neskryje svetlo pred tmou a smrť pred životom. O zem ako kotvu visí tu nebo priviazané a milosť Božia nezaslúžene plynie nad našou planétou ako nad kolískou dieťaťa.

Starý svet je odrazu znovuzrodeným. A košatý strom Cirkvi sa vracia k svojim koreňom. Všetka nádhera monštrancií, baldachýnov nad oltármi, jas vysokých sviec, gotické fialy i renesančné stropy, majstrovské diela kamenárov i drevorezbárov, náhrobky rytierov zdobené inkrustáciou, tiché kostolíky a prastaré fresky s Kristovou tvárou, zlato ikon i posvätný dar spevu... To všetko sa vracia spiatky, tam, do ticha katakomb, odkiaľ vyrástol na krvi mučeníkov strom, ktorého nie sme hodní.

Na rímskom slnku, čo páli i oživuje, sa leskne symbol ryby. Kiež by sme boli ako Jonáš, ktorého hrob teraz znesvätili v Iraku, aby nás pohltila ako veľryba Božia milosť, ryba ako Kristus Spasiteľ, v ktorej sa človek preporodí do nového života.

V temnote katakomb pripomínajúcej jaskyňu v Betleheme, sa narodilo kresťanstvo do tohto sveta. V jaskyni katakomb pripomínajúcej jaskyňu Platónových ideí, sa zrodilo svetlo, z ktorého všetko povstalo.

To my sme tou tmou a svetlom, ktoré nás tvorí, si ty, Bože. To my sme tou tmou, ktorou prikrývame vlastné vedomie i svet. A zvieratá i kvety žijúce pod tvojím slnkom ťa ako v raji neustále chvália hlasom čierneho drozda nad mestom, hlasom búrky, chorálom vetra, vitrážou kvetín v zamrznutej rieke – všetkým, čo krehké ľudské telo ani nie je schopné prežívať.

Od milosti k milosti pohybuje sa náš život, s čudným znamením dieťaťa, čo nevie poslúchať. Keď sme hrešili a dostaneme milosť a potom všetku energiu vynakladáme na to, aby sme sa od Boha opäť vzdialili.

To my sme tou tmou, nad ktorou sa vyklenula tvoja dúha, my sme tou jaskyňou, kde sa rodí všetko zlé, čo chce byť skryté pred zrakom sveta. To my sme tí, čo súdia a odsudzujú všetko na svete, len seba nie.

Uprostred chrámu Quo vadis Domine zostali, Pane Ježišu, tvoj estopy. Zanechaj ich aj v našich dušiach, v dušiach nás, nepoučiteľných, čo sa ti klaňajú vo svätostánku a čo ťa rozpoznávajú vo Sviatosti oltárnej, no predsa žijú, akoby si nebol a akoby Boh nebol absolútnym pánom tohto sveta a našich životov.

Pane, ako ťa naši predkovia chválili v temnote katakomb, i my ťa chválime v temnote vlastných duší. V temnote tohto sveta, ktorý sme skazili svojou nedostatočnou obetou.

 A rímske slnko sa pohlo bližšie k cyprusom a tráve, akoby sa i ono chcelo dotknúť zeme, ktorú bozkávali pútnici. A na mojich kolenách, čo by mali byť odraté, a nie sú, prosím – Zmiluj sa, Bože, nad nami.

  

 

Kostol postavený na mieste, kde sa podľa legendy Petrovi utekajúcemu pred Neronovými prenasledovateľmi zjavil Kristus. Peter sa ho pýtal: Kam ideš, Pane? A Kristus odpovedal: Keď ty opúšťaš môj ľud, idem do Ríma, aby ma tam ukrižovali druhýkrát.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?