Po kolená v Rijeke

Autor: Katarína Džunková | 24.6.2014 o 7:55 | (upravené 24.6.2014 o 8:08) Karma článku: 6,47 | Prečítané:  854x

Vzdialený bledý mesiac nad krajinou vyžaroval chladivé a mierne svetlo a keďže bolo leto a čas, keď je i neskorá noc priateľka ľudí a chladivý vzduch svitania je v tomto období na pár týždňov prístupný i ľudským bytostiam, zazdalo sa mi, že sme takto v krajine sami dvaja – Mesiac a pod ním stromy, a pod korunami stromov ja. Ranný vietor voňal a ja som vystierala ruku, aby som sa načiahla za riekou, v ktorej uplývajú dejiny. Baza už odkvitla a spŕchlo bledé svetlo z líp. Zrelé leto na Balkáne sa predvádzalo s väčšou pompéznosťou, než v mojej rodnej, z tohto uhlu pohľadu severnej krajine. A ja som prosila: Bože, zbav ma tohto šťastia, keď si človek namýšľa, že nepotrebuje modliť sa. Bože, odober mi ho a ukáž mi, aké je utrpenie sveta. Buď mi ostňom a útechou a napokon mi odpusť... Ach, Pane vesmíru a hviezd, veď my sa k tebe stále obraciame v imperatíve – odpusť, zmiluj sa, či požehnaj... A pritom by sme mali krotiť šelmu v sebe a prikazovať jej: Miluj! Utíš sa! – ako deti v rozprávkach a snoch prikazujú búrkam.

Tak teda mesiac na nebi pripomínal okruhliak a bledomodré nebo potok či rieku – a ja som stála v Rijeke naozaj, po kolená, po pás, ba čo, i ponad hlavu som bola obstúpená Rijekou, čo ma pohltila a ja som prechádzala jej ulicami.

Potichy som sa modlila litánie a tajomná milovaná tvár z ich slov sa stávala čoraz skutočnejšou a ako hmly zotrvávajúce ráno nad jazerom prezrádzajú o chlade noci, tak bola i táto radosť len predzvesťou toho, čo bude, až sa raz milovaná tvár zjaví úplne.

Oblaky nad cestou pripomínali bielu kostru veľryby. Takéto ich milujem, keď sa celý svet mení na Jonáša v jej útrobách, keď som ja sama Jonášom a som ním bezpochyby a bozkávam svoj údel ako posvätnú zem, ako cestu do Ninive. Lebo nechcem utekať, len prosím Boha, aby mi zjavil zreteľnejšie, ak sa azda raz v živote stratím a nebudem cítiť naliehavosť svedomia a srdca, a lásky – lásky pokojnej ako júnové polia jačmeňa, čo kolíše a povznáša ľudskú dušu.

Trochu som posmutnela, keď sa začali otvárať stánky, v uliciach trúbiť autá a v prístavoch lode. Keď sa na oknách dvíhali rolety a vysúvali sa striešky obchodov. Ozval sa hlas predavačiek pofajčievajúcich v oknách či na rohoch ulíc, motor smetiarskeho auta, hlas úradníkov náhliacich sa do práce, hlas mamičiek a detí. Vietor od mora dvíhal papierové obrusy na stoloch v letných záhradách. Odišlo ticho. Moje milované ticho, ranné ticho také milované v prírode i mestách. Dozrel deň a ja som prechádzala po uliciach prístavu bývalej monarchie.

Cesty ma zaviedli až ku schodom a schody do dedinky Trsat a Matke Božej Trsatskej. A tak sa mimovoľne pred obrazom, čo žiari z hĺbky chrámovej lode ako slnko z útrob noci, vynárali myšlienky svätého Bernarda: Pamätaj, najdobrotivejšia Panna Mária, že nikdy nebolo chyrovať, že by si opustila niekoho, kto sa utiekal pod tvoju ochranu... A tak aj my sa utiekame pod tvoju ochranu – Sub tuum praesidium confugimus. Patrónka Slovenska, ochraňuj svoju zem, zem ktorú krížom žehnáš a my pri pohľade na dvojkríž vieme, že to z neho rastieme a že je našou miechou, tepnami i srdcom. A že je riekou s ramenami, z ktorej doposiaľ sme živí.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za prešetrenie kauzy nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?