Žalospev pod Skalkou

Autor: Katarína Džunková | 18.6.2014 o 22:35 | Karma článku: 5,84 | Prečítané:  955x

Žiarivé slnko priložilo tvár bližšie k bledozeleným lícam júnovej zeme. Na krajinu ohýbanú v pravidelných klasoch dozrievajúcich pšeničných polí, kde nad riekou preletela čajka a my sme ako zázrak za medzou objavili opustený čerešňový sad; na krajinu, kam položil svoju žeravú, až prepaľujúcu ruku barok, aby skrze zbožnosť, čo odzbrojovala kamene a dojímala k slzám obrazy, obohatil tento kraj o božie muky, o drobné kaplnky v tieni košatých líp uprostred poľa, o zaoblené veže kostolíkov držiace stráž nad humnami a červenými strechami domov, kde sa odrážalo v noci svetlo mesiaca oblého ako riečny kameň... Krajina – matka, krajina – minulosť, krajina – budúcnosť, krajina – prísny sudca nado mnou, krajina – studňa milosti, krajina – živá pamäť, krajina – slza. To na tebe teraz kľačíme a naše kolená vytvárajú jamky v tebe, Krajina. To ty si nám najprísnejším sudcom, lebo vidíš a zaznamenávaš všetky naše hriechy, lebo vidíš všetko naše pokrytectvo. Lebo počuješ naše mlčanie, Krajina, lebo vidíš, ako sa modlíme, a pritom sa nebojíme Boha... Lebo ty si bola svedkom, ba nositeľom celých ľudských dejín, vyslancom Boha, kronikárom ľudských životov... V tebe je zapísané všetko, Krajina, nosíš nás na svojich pleciach od chvíle, keď sme prvýkrát zbadali na obzore rannú hviezdu, trpíš nás, keď ťa ničíme a keď sa navzájom na tvojich pleciach zabíjame a napokon nás prijímaš, kosti naše, akoby si vo svojom milosrdenstve chcela uprosiť aj Boha, pojímajúca do seba rovnako láskavo a rovnako mĺkvo prach svätcov i prach hriešnikov. Advocata nostra, Krajina. Ty si obhajkyňa naša. Mediatrix nostra, Krajina. Vas spirituale, vas honorabile – nádoba duchovná, nádoba ctihodná, stánok zázrakov, lebo na tebe si postavili svoje stánky naši otcovia a ty nám dávaš všetko – drevo, kamene i pokrm, aby sme mohli žiť. Nesieš nás na svojich pleciach. Na svojich pleciach nesieš Skalku.

Dnes stojíme pod Skalkou, pod mohutným bralom, kde sa spája kontemplácia krajiny s ľudskou kontempláciou a kde premodlené kamene svedčia o Božej milosti danej tomuto miestu. Miestu, kde si mnísi uvedomovali absolútnu zvrchovanosť, božstvo a vykupiteľské dielo Ježiša Krista, aby ho uznali za svojho panovníka ako rytieri ducha, ako vybraná delegácia ľudu, ako tí, ktorých láskou a ktorých povinnosťou je modliť sa za všetkých. Tu sa mnísi modlili breviár, spievali žalmy počas matutina, ranných chvál či nešpor, tu znel tajomný spev Dum medium silentium – a noc vtedy naozaj dosiahla polovicu svojho plynutia a  vesmír zasiahlo hlboké mlčanie. Tu mnísi ukladali do Božieho hrobu Telo Kristovo, tu bdeli a tu čakali na vzkriesenie, tu oslavovali nanebovstúpenie, tadiaľto chodievali procesie na významné sviatky a tu sa obracali k pokániu srdcia zločincov, srdcia chudobných a kniežat, srdcia tých, čo sa cítili nadradení, aby napokon priznali, že sú len popol a prach a o pár mesiacov či desaťročí sa ním stali naozaj.  

A my sa dnes dotýkame, Skalka, teba. A vidíme Váh tiecť ako dlhú slzu po tvojej tvári, Krajina. Ty si pamätáš, ako po prašných cestách na tvojej tvári, ako cez tvoje dediny a lesy prechádzali prví mnísi a ako klčovali lesy a ako sa ukladali na spánok v jaskyniach na tvojich dlaniach. Ty si pamätáš dobrotu ľudí, genialitu Slovákov, ich ľudové piesne, mystiku ich ornamentov a príbehov, ich pracovitosť, ich hlbokú zbožnosť a chudobu, čo im bola očistným kúpeľom, aby ich potom zaodela do rubáša dobroty. A tam, kde ľudia trpeli a kde sa vzdávali mnohého, tam ich požehnával Boh. A tam požehnal stovkami svätých i teba, Krajina. Množstvom svätých, po ktorých nám dnes nezostalo ani pamiatky. Ty si si s nami vytrpela všetky vojny, bola si svedkom radostí aj bolesti, si svedkom aj doby dnešnej, keď sme spohodlneli, keď sme zabudli na svoje korene, a keď sme vyhnali z našich polí, z domov, z myšlienok a z tvorby aj teba, Krajina. Krajina, dnes si svedkom, ako mlčíme, keď sa zabíjajú naši pravoslávni bratia, dnes si svedkom, ako sa skláňame a nakláňame do všetkých strán, dnes si svedkom, ako umlčujeme vlastné svedomie, podobne ako kedysi umlčiavali prorokov a svätcov. A keď sa na poľných cestách leskne v júnovom slnku zlatý kríž, prichádza ľútosť a hanba za vlastnú malosť. A ozýva sa tvoja bolestná pieseň, Krajina.

A pritom nie si bezmenná. Tvojím menom je Slovensko. To sladké slovo nesúce v sebe celú krásu, celú bolesť, celé to sklamanie, i krivdu, aj zúfalstvo, ako prebudiť národ spiaci hlbokým spánkom bolesti i ľahostajnosti...

A tak ako nehodní synovia kráčame po chrbte Skalky. A prichádzame za svätým Andrejom-Svoradom.

Ako si prišiel z Poľska medzi našich, svätý Svorad, tak príď ešte raz uprostred týchto čias. Prichádzame za tebou a skláňame sa pred tvojím pustovníctvom, pred pokáním, čo si konal za svet. Prichádzame, lebo nás povoláva Kristus premietnutý cez tvoje skutky. Svätý Svorad, eremita a divotvorca, krajina, ktorú si miloval sa v diadéme Vršateckých bradiel týči k nebesiam. Svätý Svorad, čo si u Spasiteľa medzi spravodlivými, prihovor sa za nás. Prihovor sa za Slovensko. Za túto zem, kde sme slepí, hoci máme oči, kde sme studení, hoci máme srdcia, ba ešte horšie – kde sme vlažní, hoci vieme, že Boh vypľúva vlažných zo svojich úst. Otvor nám oči, aby sme naozaj uvideli Krista a dokázali sa dívať na dejiny i správne rozlišovať to, čo sa odohráva dnes.

A pod tebou, Skalka, sa ticho a súmerne vlní Váh dlhý ako štóla kňaza. A nad Trenčínom bdie hrad ako bdeli dávni rytieri. Okrem bratstva pokrvného, ktoré tak osobne a tak jasne cítime, si práve na tebe uvedomujeme i príbuzenstvo duchovné. Že to, čo je vlastnou podstatou básnictva, keď naoko neživým veciam pripisuje život, sa stáva na Skalke skutočnosťou. Veci naozaj žijú. Žijú kamene, v ktorých sú uložené modlitby starých mníchov, žije každý strom, ktorého sa dotýkala ich ruka, žije rieka, ku ktorej sa skláňali a ktorá prijala ich odraz na svojej hladine ako dar.

Tak povedz, Skalka, kto je tu z kameňa – my alebo ty? Kto žije naozaj – ty, z ktorej vzišlo dobro alebo my, z ktorých často nevzchádza nič? Ach, Skalka, prečo sme si takí istí vlastnou existenciou, ale pochybujeme o existencii svätého Svorada, ba aj samotného Spasiteľa...

A tak si, Skalka, Sitnom, a v tvojich útrobách spia namiesto vojakov rytieri ducha. A oni sa prebudia a oblečú si na seba brnenia nových ľudí. A vtedy budeme hodní Slovenska. Vtedy budeme hodní dedičstva našich otcov. Vtedy budeme hodní, Skalka, teba.

A ty sa na nás dívaš okom kríža z kláštornej strechy. A ty sa na nás dívaš kamenným oltárom na tvojom  nádvorí. A my odchádzame, a predsa v našej duši zostáva čosi prastaré a pevné. A vietor nad hladinou Váhu šepká: Skalka...    

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za prešetrenie kauzy nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?