Ľubľana a Koper

Autor: Katarína Džunková | 2.5.2014 o 10:03 | (upravené 2.5.2014 o 17:43) Karma článku: 6,83 | Prečítané:  1093x

Ako keď sa pokazí starý klavír a odrazu už nefungujú ktorési z klávesov, celkom umĺkli v duši najjemnejšie volania svedomia: „Odpustiť...“ a ešte: „Celkom sa obetovať za druhého...“ A človek hral skladbu svojho života iba na tých klávesoch, čo ešte zneli a melódia sa skladala iba z tých tónov, čo poháňala vlastná vôľa, vlastná spravodlivosť a úsudok.   A mesto stálo. Mesto, ktorého názov vzdialene pripomínal lásku a ktorého centrum bolo plné najrozmanitejších reliéfov a ozdôb na budovách, ktoré po sebe zanechalo ako dievča svadobný závoj mohutné devätnáste a dvadsiate storočie. Premenilo centrum na súbor obchodov, kaviarní, činžových bytov a palácov mestskej šľachty, na súhru múzeí, štátnych archívov a budov magistrátu, na dialóg knižníc, škôl, vzdelávacích centier a ambasád. Na šepot fontán a mĺkve ponaučenia nápisov na pamiatkach a vykopávkach pripomínajúcich starú rímsku minulosť Ľubľany.

Nad mestom sa vypínal hrad a v ňom átriá čakajúce na letné slávnosti a rôznorodé predstavenia, kaviarne volajúce po hosťoch, kde sa ako perly v priesvitných pohároch leskli bublinky minerálok a kde sa prinášali kávy v malých porcelánových šálkach, aby po nich prišiel smäd a to zvláštne škrabanie v hrdle, čo nútilo hostí, aby si ešte čosi objednali z jedálnych lístkov v mäkkých kožených obaloch. A zdalo sa, že vo svete už nič nefunguje, všetko sa rozpadá a kostoly sa vyprázdnili. A predsa ešte tam, kde si to žiada trh, funguje poriadok – hostia si objendávajú a čašníci prichádzajú v čierno-bielom odeve ako bociany a ako vytúžené bytosti, ktorých prívetivosť trvá len niekoľko sekúnd a vzäpátí na vás zabudnú, ako zabudli na tisícky hostí, čo sa im premleli pod rukami. Obrusy na stolíkoch sa dvíhali vo vetre ako krídla labutí vzlietajúcich z hladín a slnečné poludnie bolo prerušované blýskaním fotoaparátov  a smiechom turistov nosiacich svoje čierne a strieborné poklady na krku akoby to boli medaily či vizitky svedčiace o živote. A ukazovali prstom na obzor, dívali sa na hory lemujúce okraj priestoru, kam ľudské oko dovidelo a hľadali, ktorým smerom je more, ktorým Rakúsko a ktorým ich domovina a dívali sa na ľudí v uličkách starého mesta rozprestierajúceho sa pod nimi.

A v starom meste sa zmrzlinári a predavači suvenírov láskavo dívali na každého zákazníka a mamičky s deťmi a unavené dievčatá si v kratučkých nohaviciach sadali do kúsku tieňa, čo vrhala na svoj podstavec fontána a staromestské stromy. Ľudia sa dívali na trojmostie, arkády a budovy a hľadali, čo z toho postavil J. Plečnik a ako jeho architektúra pristane hlavným mestám. A v podvečer sa Ľubľana rozoznela klarinetom a v ďalšej ulici zas gitarou a pouličnými spevákmi a na námestí sa konal protestný koncert a akási demonštrácia, v ktorej spievode sa niesli tancujúci mladí ľudia ochotne pózujúci pred objektívmi prekvapených turistov.

Ráno slnko dôkladne ako starý manuskript prezrelo celé mesto. Vošlo do okeníc, hotelov a bytov, do ciest spájajúcich mesto s okolitými dedinkami, nazrelo do výkladných skríň a do srsti pouličných mačiek, vsiaklo do kovových stánkov na trhu, aby potom zostali rozpálené po celý deň. Bol to Balkán, a predsa nie Balkán. Bola to slovanská krajina, a predsa som v nej nachádzala málo slovanského. Znamenia zverokruhu, fontány, pomníky a ornamenty... Fotogenické uličky, pastelová dlažba, chrumkavé kornútky zmrzlín a batikované tašky z výkladov... A slová, ktorým som rozumela a radovala sa z ich osobitosti a zvláštnosti a z toho, ako zneli môjmu uchu.

Aj taká bola Ľubľana. Mesto, kde sa na mňa usmial šofér autobusu a kde som sa radovala, ako blízko je to odtiaľ do každého kúta tejto malej zeme, ako je blízko odtiaľto Viedeň i Terst, i Chorvátsko, ako vtlačila tomuto mestu svoju pečať habsburská monarchia... A  predierala som sa ako cez ťažký záves cez ulice mesta a objavovala ich zákutia.

A mesto stálo. A ja som kráčala po ňom ako po prestretom plášti. A ja som sedela na jeho schodoch a lavičkách ako zavše sedávame na skalách a vyvrátených stromoch v prírode. Až ma napokon povolala prírodná krása tejto krajiny a zavolala ma smerom do jaskýň, lesov a húštin... Kde niesli srnce na parohoch stmievanie a krásu a kde sa hviedzy leskli ako jazmínové kvety v poludní. A kde všetko voňalo Adamom, hĺbkou a večnosťou omnoho viac než v mestách.

 

 

 

1.jpg

2.jpg

3.jpg

4.jpg

5.jpg

6.jpg

7.jpg

8.jpg

9.jpg

10.jpg

11.jpg

12.jpg

13.jpg

14.JPG

15.jpg

16.jpg

17.jpg

18.jpg

19.jpg

20.jpg

21.jpg

22.jpg

23.jpg

24.jpg

25.jpg

26.jpg

27.jpg

28.jpg

30.jpg

31.jpg

32.jpg

V slovinskom etnografickom múzeu v Ľubľane

 

33.jpg

34.jpg

35.jpg

36.jpg

37.jpg

38.jpg

39.jpg

40.jpg

41.jpg

42.jpg

43.jpg

44.jpg

45.jpg

46.jpg

47.jpg

48.jpg

49.jpg

50.jpg

51.jpg

52.jpg

53.jpg

54.jpg

55.jpg

So slovinským básnikom Ivom Frbežarom

56.jpg

57.jpg

Pozostatky rímskeho mesta Emona na mieste dnešnej Ľubľany

 

58.jpg

59.jpg

Budova knižnice podľa architekta J. Plečnika

 

60.jpg

61.jpg

62.jpg

63.jpg

64.jpg

65.jpg

66.jpg

67.jpg

68.jpg

69.jpg

70.jpg

71.jpg

72.jpg

73.jpg

74.jpg

75.jpg

76.jpg

77.jpg

78.jpg

79.jpg

80.jpg

81.jpg

82.jpg

83.jpg

84.jpg

85.jpg

86.jpg

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?