Pri Božom hrobe

Autor: Katarína Džunková | 20.4.2014 o 0:29 | Karma článku: 11,10 | Prečítané:  1003x

To miesto, pri ktorom kľačíme, je Boží hrob. A svetlo vystupujúce z pouličnej lampy a prechádzajúce cez mriežku kláštorného okna do tvaru štyroch lístkov, zalieva toto tajomné miesto, tento tajomný deň, keď je svet bez Krista, túto tajomnú chvíľu, keď sa má stať večné naoko pominuteľným, silné slabým, nesmrteľné smrteľným – ale to len pre ľudské oči, kým nezaznie veľkopiatočný spev: Hagios, o Theos... Svätý Bože, svätý silný, svätý nesmrteľný... A my na chvíľu ustrnieme v úžase, že to, čo je s nami prítomné celý rok, čo sa opakuje pri každej svätej omši, to, na čo myslíme a s čím žijeme –sa odrazu sprítomní a Kristova smrť na kríži pripadne na jediný jeden bod v čase: teraz.

V takýchto okamihoch človek lepšie pocíti, načo tá krása a vynaliezavá dokonalosť stvorenia, načo tá jar, načo toľké kvety, načo narcisy, modrice a tulipány, načo kvitnúce trnky, čo sa pominuli ako sneh, načo kvitnúce čerešne, čo boli také nádherné, až sa mi chcelo vravieť – pomiňte sa! Lebo som nechcela prijať pravdu, že tá nádhera bude trvať iba okamih, ako napokon každý stav v ľudskom živote, pokiaľ človek neopustí pozemskú predstavu dokonalosti a šťastia a nezačne vnímať celý život ako vzácny, závažný a Kristovou prítomnosťou posvätený Boží dar. To nie pre mňa kvitli jablone, pri ktorých som nevedela rozjímať, to nie pre mňa rozkvitol orgován a nad poľami sa v marci ozval výskot cíbikov. To pre Teba, Bože, Tebe na slávu a z Tvojej milosti a Tvojho určenia, Bože! A dnes kvety opadávajú a oltár sa zbavil všetkých ozdôb, aby vyjadril svoj smútok nad nevďačnosťou ľudstva a ukrižovaním životodarcu a Spasiteľa.

A zatiaľ marhuľovo žltavé svetlo pouličných lámp dopadá na Boží hrob. A pri hlavnom oltári nehorí ako červený motýľ na kvetoch večné svetlo.

Klenby kláštora sú smutné a zvony umĺkli. Akoby drevo tušilo, že opäť nastupuje jeho čas – ako keď nieslo na svojich pleciach plody rajského stromu, ako keď z neho staval Noe svoju archu a v jeho tieni odpočíval Jonáš, ako keď ho opracuvával svätý Jozef a Panna Mária niesla malého Krista na rukách... Dnes z neho zbíjajú kríž. To isté drevo sa teraz namiesto zvončekov premenilo na rapkáče, aby dreveným zvukom miništranti oznámili tento zvláštny deň. Toto je čas, na ktorý pripadá desiatkykrát zhudobnený stredoveký hymnus Stabat mater, na tento deň pripadá tisíckami umelcov zobrazené Ukrižovanie a Pieta, k dnešnému dňu sa vzťahujú všetky krížové cesty a dnes ďalší meč prenikne srdcom Panny Márie, patrónky Slovenska.

Nadchádzajúca jar už vztýčila svoje práporce zelených lístkov, spustil sa dážď ako bičujúce rany vojakov a v bočnej lodi kláštora lampa a zopár postáv chránilo Boží hrob.

A ja kľačím pred týmto miestom.

A chcela by som byť iná... Omyť si ruky, tvár, ba nie, umyť si dušu, vyzliecť si samu seba a byť iná, byť čistá, aby som mohla prijať Teba... A čakať, ako čakali na vzkriesenie ženy a milovať, ako miluje Boha všetko stvorenie... Ale zatiaľ tu kľačím iba ja. Ja, Kaifáš. Ja, Pilát. A hoci skrze svätú Cirkev a poznanie dejín a hoci skrze príklady svätých a milosti máme možnosť dnes túto chvíľu tráviť pod krížom ako svätý Ján a nebyť ako slabí učeníci, čo pochybovali, že vstane z mŕtvych – lebo my to už vieme... A hoci sa radíme do zástupu tých, čo adorujú pri tajomstve Božieho hrobu a čo strážia jeho hrob a čo zostávajú v chráme, aby nebol Kristus Pán sám... I tak nimi nie sme. I tak sme vojakmi, aj tak sme hriešnikmi, ak tak sme Judášmi – my, čo Judáša odcudzujeme, i tak sme farizejmi – my, čo sa nad nich vyvyšujeme, i tak sme Herodesom a najukrutnejšími zločincami a zlomyseľnými ľuďmi v dejinách my, my sami...

A čas plynie popri mojich kolenách na kostolnej dlažbe ako rieka alebo ako vlaky merajúce cestu severne od toku Labe a aj tak som to stále ja, iba ja...

Pri hrobe Tvojom, Bože, stojí hriešnik a slzy padajú na zem podobne ako vojaci, keď Kristus v Getsemanskej záhrade odpovedal: Ja som to... A ako priatelia Jóba, i kňaz sa dnes pred stupňami oltára vrhá na tvár... A pri adorácii kríža nám postupne spod fialovej látky odhaľuje kríž, lebo my sme ho nepoznali.

A tak odchádzajú dni a na prahu soboty bielej ako skorojarné kvety, voláme dávne Maranatha! – Pane, príď! Príď vo svojej sláve. Z tajomného limbu otcov, kde Ťa čakali proroci a celé ľudské pokolenie od Adama a Evy... Kde boli všetci, čo Ťa milovali a čo Ťa rozpoznávali v proroctvách... Príď do sveta, ktorý sa zblázni bez Tvojho slova, bez Tvojho pokoja a Tvojho milosrdenstva... Príď do ľudského srdca, ktoré je zmätené, zvrátené a choré, pokiaľ nemá ten tajomný PAX DOMINI, ten prazvláštny dar pokoja, ktorý si nám zanechal a ktorý uschopnil ľudské srdcia milovať a chápať...

 

 

Príď, Pane... Aby som už nebola Pilátom, čo chcel obstáť pred svetom a vyhovieť i svojmu svedomiu a klamať pred Bohom, i sebou samým.... Príď, aby sme už neboli davom, čo v extáze z celého hrdla kričí: Ukrižuj! Príď, keď nanovo v obnove krstných sľubov na Bielu Sobotu zopakujeme, že sa zriekame satana a jeho lákadiel. A budeme znova Tvoji... Slabí a ľudskí. Biedni, ale milujúci, ako bol Adam tam kdesi na počiatku sveta. Ako sú Tvoje nebesia a kruhy po kvapkách dažďa na riekach, ako sú Tvoje nenápadné javorové kvety a ešte zelené plody ríbezlí... Príď. A skoro ráno, v prvý deň po sobote ako ženy prídeme k hrobu... Et valde mane una sabbatorum... Aleluja!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?