Nad biele kvety sliviek vyšiel biely mesiac okrúhly a jasný ako štít bojovníka. Akoby chcel udatne obrániť zem pred tmou a svet pred škaredosťou, keď už bolo medzi ľuďmi priveľa bolesti a priveľa špiny a priveľmi ľudia utláčali slabých a priveľmi sadali na lep klamstvám a predpísaným reakciám, ako zosadalo na svet to biele slnečné svetlo. Ako tajomne som sa odrazu dívala na mesiac, podľa ktorého splnu sa počítali sviatky Veľkej noci a ktorý v striebornom svetle ukazoval svoju tvár na hladinách riek a jazier. Zvieratá sa k nemu zohýnali a chodili z neho piť, a predsa žiadne z nich sa nezasýtilo mesačným odrazom pripomínajúcim boky grošovaných koní.
Odteraz som už na svete nebola sama. Bola tu so mnou jarná vôňa, nové a nové vône kvetín a stromov vstupovali ako bytosti do nášho sveta a žili tu s nami, takmer hmotné, aby nás prinútili nachvíľu postáť pri zlatom peli v truhlici bieleho kvetu, aby nás prinútili počuť harmonický rytmus včiel a dotknúť sa kôry stromu, ktorý je starší než my, a predsa taký pokorný, že sa nehnevá, že oslavujeme úpadok v umení a silu v populistických rečiach, a nevidíme dokonalosť kôry, akou sú obohnané marhule.
Tak pulzovala jar v žilách sveta a slovám vo mne sa chcelo dozrievať a opadávať zo stromu pier a hoci duša chcela viac myslieť na utrpenie, na mlčanie, na opravu seba samej a na lásku k druhým, ktorej už nič neublíži a nič ju nezneistí, oči sa dvíhali k tmavotyrkysovému večernému nebu a uši so záujmom počuli, ako sa v ešte chladnej noci ozval prvý ranný drozd, akoby tušil, že sa o chvíľu začne deň a naozaj sa po jeho výkriku objavila na obzore plápolajúca žiara.
Veľmi sme zhrubli, Pane. Všetko sa nám zdá byť malé, všetko sa rýchlo znudí a vyčerpá... Kostol, ktorý bol predtým ľuďom celým vesmírom, jeho kvádre mohutné a hrubé – ten istý kostol sa zdal odrazu nudný a malý – a zázraky v ňom nezaujímavé, velebenie v ňom smiešne a namiesto toho sa mysle ľudí utiekali k cudzokrajným duchovným prúdom, kde sa im zdalo všetko fascinujúce a múdre len preto, že ich vyznávači žijú ďaleko.
Ako keď udrú do pastiera a rozuteká sa stádo, tak stačí udrieť do nádeje a rozuteká sa ľudská duša. Tak stačí udrieť do vidiny pozemského šťastia, keď si v nestráženej chvíli duša namýšľajúc si, že má už podobné pokušenia dávno za sebou, povie: „A veď ja si tú príjemnosť predsa len zaslúžim, veď na nej nie je nič zlé..“ – a rozpadáva sa pevnosť ľudskej duše akoby to malo byť práve pozemské šťastie, na čom by jej malo záležať. A pritom ak by ktosi udrel do naozajstnej viery, do lásky a do nádeje ako do troch božských cností, ak by niekto zaútočil na Božiu prítomnosť v duši, vtedy by sa ľudská duša ozaj zrútila, lebo nie je možné žiť bez Boha.
A keď sa dívam na biele predaprílové kvety, na pobreží Krymu umierajú duniace slané vlny a svet, ktorý sa javí taký vzdialený, je odrazu blízko. A celkom blízko je ľudská bolesť, i bolesť národná a nespravodlivosť medzi národmi... A pretože je pôst, beriem si doň predsavzatie modliť sa za tú krajinu a tichými krokmi cez čerstvo zobudené polia prichádza vzkriesený Kristus, keď prosím: „Ochraňuj, Bože, svet od vojny... Ochraňuj, Pane, Rusko.“
