Krymské reminiscencie

Autor: Katarína Džunková | 6.4.2014 o 19:39 | (upravené 6.4.2014 o 20:17) Karma článku: 7,86 | Prečítané:  860x

Len som sa dívala na sivé kučeravé vlasy stromov a čakala, kedy znova vykuknú spoza zákruty, ktorou sa pohýnal vlak a všetky kopce, ktoré som predtým poznala ako zelené alebo v rôznych odtieňoch hnedej, keď nastala jeseň a pokračovala bezsnežná zima; sa odrazu premenili na biele. A už som ani nemala silu na radosť, a predsa rozkvitli trnky. Už som nemala silu na hudbu, a predsa v korunách marhúľ bzučali včelstvá. A jar prichádzala, aj napriek nášmu svetu na pokraji vojny... A jar prichádzala, aj napriek veľkému pôstu, ktorý sme znesvätili politickými hádkami. Jar prichádzala, aj napriek vlastným myšlienkam, ktoré sa nedokázali sústrediť na lásku a uvedomiť si, že láska jestvuje bez výhrad.

Nad biele kvety sliviek vyšiel biely mesiac okrúhly a jasný ako štít bojovníka. Akoby chcel udatne obrániť zem pred tmou a svet pred škaredosťou, keď už bolo medzi ľuďmi priveľa bolesti a priveľa špiny a priveľmi ľudia utláčali slabých a priveľmi sadali na lep klamstvám a predpísaným reakciám, ako zosadalo na svet to biele slnečné svetlo. Ako tajomne som sa odrazu dívala na mesiac, podľa ktorého splnu sa počítali sviatky Veľkej noci a ktorý v striebornom svetle ukazoval svoju tvár na hladinách riek a jazier. Zvieratá sa k nemu zohýnali a chodili z neho piť, a predsa žiadne z nich sa nezasýtilo mesačným odrazom pripomínajúcim boky grošovaných koní.

Odteraz som už na svete nebola sama. Bola tu so mnou jarná vôňa, nové a nové vône kvetín a stromov vstupovali ako bytosti do nášho sveta a žili tu s nami, takmer hmotné, aby nás prinútili nachvíľu postáť pri zlatom peli v truhlici bieleho kvetu, aby nás prinútili počuť harmonický rytmus včiel a dotknúť sa kôry stromu, ktorý je starší než my, a predsa taký pokorný, že sa nehnevá, že oslavujeme úpadok v umení a silu v populistických rečiach, a nevidíme dokonalosť kôry, akou sú obohnané marhule.

Tak pulzovala jar v žilách sveta a slovám vo mne sa chcelo dozrievať a opadávať zo stromu pier a hoci duša chcela viac myslieť na utrpenie, na mlčanie, na opravu seba samej a na lásku k druhým, ktorej už nič neublíži a nič ju nezneistí, oči sa dvíhali k tmavotyrkysovému večernému nebu a uši so záujmom počuli, ako sa v ešte chladnej noci ozval prvý ranný drozd, akoby tušil, že sa o chvíľu začne deň a naozaj sa po jeho výkriku objavila na  obzore plápolajúca žiara.

 

Veľmi sme zhrubli, Pane. Všetko sa nám zdá byť malé, všetko sa rýchlo znudí a vyčerpá... Kostol, ktorý bol predtým ľuďom celým vesmírom, jeho kvádre mohutné a hrubé – ten istý kostol sa zdal odrazu nudný a malý – a zázraky v ňom nezaujímavé, velebenie v ňom smiešne a namiesto toho sa mysle ľudí utiekali k cudzokrajným  duchovným prúdom, kde sa im zdalo všetko fascinujúce a múdre len preto, že ich vyznávači žijú ďaleko.

 

1.jpg

2.jpg

3.jpg

4.jpg

5.jpg

6.jpg

7.jpg

8.jpg

9.jpg

10.jpg

11.jpg

12.jpg

13.jpg

14.jpg

15.jpg

16.jpg

17.jpg

18.jpg

19.jpg

20.jpg

21.jpg

22.jpg

23.jpg

24.jpg

25.jpg

26.jpg

27.jpg

28.jpg

29.jpg

30.jpg

31.jpg

32.jpg

33.jpg

34.jpg

35.jpg

36.jpg

37.jpg

38.jpg

39.jpg

40.jpg

41.jpg

42.jpg

43.jpg

44.jpg

45.jpg

46.jpg

47.jpg

48.jpg

49.jpg

50.jpg

51.jpg

52.jpg

53.jpg

54.jpg

 

Ako keď udrú do pastiera a rozuteká sa stádo, tak stačí udrieť do nádeje a rozuteká sa ľudská duša. Tak stačí udrieť do vidiny pozemského šťastia, keď si v nestráženej chvíli duša namýšľajúc si, že má už podobné pokušenia dávno za sebou, povie: „A veď ja si tú príjemnosť predsa len zaslúžim, veď na nej nie je nič zlé..“ – a rozpadáva sa pevnosť ľudskej duše akoby to malo byť práve pozemské šťastie, na čom by jej malo záležať. A pritom ak by ktosi udrel do naozajstnej viery, do lásky a do nádeje ako do troch božských cností, ak by niekto zaútočil na Božiu prítomnosť v duši, vtedy by sa ľudská duša ozaj zrútila, lebo nie je možné žiť bez Boha.

 

A keď sa dívam na biele predaprílové kvety, na pobreží Krymu umierajú duniace slané vlny a svet, ktorý sa javí taký vzdialený, je odrazu blízko. A celkom blízko je ľudská bolesť, i bolesť národná a nespravodlivosť medzi národmi... A pretože je pôst, beriem si doň predsavzatie modliť sa za tú krajinu a tichými krokmi cez čerstvo zobudené polia prichádza vzkriesený Kristus, keď prosím: „Ochraňuj, Bože, svet od vojny... Ochraňuj, Pane, Rusko.“

 

55.jpg

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za prešetrenie kauzy nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?