Posledná svätá omša

Autor: Katarína Džunková | 31.3.2014 o 0:44 | Karma článku: 9,65 | Prečítané:  1619x

Ako raz dospeje do svojho konca obsah pokladnice dní, až sa na jej dne objaví posledný denár, čo podľa našej pripravenosti vezmeme do dlaní s radostným: „Už!“ alebo s bolestným: „Ešte nie!“ – tak prichádzajú veci posledné.

A tak prichádzala i posledná omša, ktorej začiatok v nedeľu Laetere predznamenávalo víťazné slnko, okrúhle a vychádzajúce nad krajinu ako štít chrániaci zem pred temnotou. Nad cesty stúpal bledoružový opar, z ktorého presvitali vrcholky rozkvitnutých sliviek, trnkových kríkov a skorých čerešní bielych ako pena, až sa zdalo, že sa v jej jemnosti rodia vážky alebo dávnoveká bohyňa krásy.

Tak mi tento jemný opar pripomínal studené zimné predvečery, keď zapadalo slnko a mráz obkolesil srieňom stromy na mieste sútoku Vltavy a Berounky, kam som sa v ostatné roky tak často dívala. Tentoraz kvety nestvoril mráz. Ich lupene boli skutočné a ružový opar spolu s nimi pripomínal liturgickú farbu dnešného dňa, radostného dňa, čo prichádza v cirkevnom roku iba dvakrát – v adventnú nedeľu Gaudete a v pôstnu nedeľu Laetare. A naše srdcia nezostávali vysilené a hladné po radosti, lebo dnes je deň pripomínajúci radosť zo vzkriesenia, dnes labute na rieke vykvitli ako puky bielych lekien a na nebi zostala dlhá biela čiara po oblaku, čo zastal nad kostolnou vežou, aby sa aj on pozrel do úzkych uličiek Prahy, aby aj on nazrel do chrámovej lode, kam sme kráčali za Kristom a kde nad schodmi do presbytéria horelo večné svetlo a kde dobrý kňaz slúžil poslednú svätú omšu v tomto meste.

Chladná a mierne temná chrámová loď pripomínala les – zeleným mramorom a drevenými sochami, na ktoré teraz dopadalo svetlo... Ale už akési iné svetlo... Lebo čas sa nachýlil a slnko prekračujúce obratník ako deti škôlku, žiarilo jarným teplom. A moje oči sa dívali na svätú Katarínu Sienskú, na svätého Dominika, ako mu z otvorenej dlane visí ruženec s ťažkými premodlenými zrnkami a z ľavého stĺpa pred presbytériom kráčal v zlatom rúchu do priestoru svätec, ktorého meno dosiaľ nepoznám.

Bola to posledná nedeľa, čo slúžil svätú omšu tento dobrý kňaz, posledná chvíľa, keď sa v okamihu pri pobozkaní patény na pozlátenom kove zaleskol odraz jeho tváre a posledný raz zaznela prefácia, ktorá sa nám odrazu zdala taká krátka, až sme nachvíľu zaváhali zaspievať Sanctus.

A potom ticho. Potom to milované posvätné ticho, ticho ako najkrajšia hudba, ktoré ma tak očarilo na svätej omši, ticho, ktoré pozývalo z hlasných a ubolených tribún sveta, ticho, v ktorom zaznelo: „Pax Domini sit semper vobiscum“ a my sme tušili, že onen pokoj Pánov v srdci je predzvesť raja na zemi, ten najkrajší stav a najkrajší dar, aký smie ľudská duša dostať a azda i rozdávať druhým... To posvätné ticho, v ktorom som toľkokrát počula jemnučké zurčanie vody, keď si kňaz umýval prsty, do ktorých chytí premenené Spasiteľovo telo... To posvätné ticho, keď slová „Hoc est enim Corpus meum“ prednáša kňaz ako druhý Kristus, čo sám seba obetuje na oltári... Keď v sebe kňaz nesie azda i čosi z Márie a Simeona držiacich Ježiša na rukách. To posvätné ticho premieňania, keď duša stúpa, ale i prepadáva sa do hĺbok tajomnej chvíle, keď sú celé dejiny opäť tak blízko, keď je tu vykúpenie všetkých našich nedokonalostí a hriechov, keď sa Kristus prevteľuje do drobnej hostie, ktorá bude o malú chvíľu pozdvihnutá pred mojou tvárou a ja uvidím milosrdné požehnávajúce ruky kňaza.

A moje myšlienky... Ach, kde sú moje myšlienky!? Vystupujú z nich postavy, predsavzatia a uplynulé deje – ale moje myšlienky majú byť s tebou, dobrotivý Pane Ježišu.

Akí sme malí, keď tvrdíme, že milujeme kríž ako najvzácnejší kvet a takmer v každej jednej chvíli vzápätí na kríž nadávame.

My nie sme hodní palácov a zlatej koruny, my nie sme hodní ani koruny z tŕnia, keď si ako Pilát umývame ruky na rovine jednotlivcov a čo je ešte bolestivejšie – aj na rovine národov.

A vonku opadali marhuľové kvety...

Chcela som zadržať okamih – nie... Ešte nie... A už som počula iba posledné: „...custodiat te in vitam aeternam.“ A zázračná posledná chvíľa, keď mi podávali hostiu milosrdné kňazské ruky bola preč, preč ako chvíľa, keď sme zdvihli zrak a ešte bolo počuť stúpanie krokov na kazateľnicu, aby na nej odozneli slová, že všetko dobro nie je z človeka, ale z Boha. A po nich už zostala kazateľnica prázdna.

A keď odoznelo posledné požehnanie, moje ruky sa dotýkali čela a ramien tak pomaly, ako to len bolo možné – nech ešte zostane, nech aspoň o sekundu dlhšie trvá táto chvíľa, ktorú si chcem pamätať naveky.

A keď vonku zažiarilo už silné jarné slnko a prežiarilo kvapky svätenej vody na mojom čele – bola to chvíľa, ako keď sa dvíha kŕdeľ husí, keď opadajú na jeseň ruže alebo keď zmizne za zákrutou vlak v ktorom ktosi milovaný odchádza... Alebo ako keď sa apoštoli dívali na nebesia, kam práve vstúpil Kristus a rozlúčil sa s nimi, lebo celý život je len okamih, aby sme sa opäť uvideli s Pánom...

A tak zostal vo vstupnej sieni mohutný a citlivo vytvarovaný krucifix, a v slnku prechyľujúcom sa do apríla a do pašiového času, sa leskol kríž na veži kostola sv. Jiljí, kde sa diali zázraky. A čas sa točil ako špirálovité barokové stĺpy a tieto stretnutia a rozlúčky sa diali a dejú všade na zemi, kde Pán Boh požehnal svojou milosťou a narodili sa praví kňazi, praví služobníci rabbiho z Nazareta. A akoby som bola studňou, na okraj ktorej si čochvíľu sadne žena, aby sa rozprávala s Kristom, prepukla vo mne nádej, smútok i radosť zároveň.

A už to boli iba krídla holubíc mávajúce na rozlúčku, už to boli len plachty, ktorými zanedlho prikryjeme oltáre a kríže ako telá ranených... Už to bola len Božia milosť a láska, ktorá zostala. Požehnaj, Bože, všetkých kňazov na zemi. Lebo skrze nich dostávame teba.

A belostné kvety trniek ako alba miništrantov šepkali podľa dávneho žalmu: Kriste, Ty si kňaz naveky...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za prešetrenie kauzy nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?