Slovinské lúky

Autor: Katarína Džunková | 26.1.2014 o 23:17 | (upravené 31.1.2014 o 1:01) Karma článku: 10,84 | Prečítané:  1255x

Keď sa rozpadá svet pod rukami a pri pohľade na ľudskú závisť, absolútnu ľahostajnosť, zábavu zo všetkého, krivenie chrbtov a poklonkovanie mocným; miznú ideály o ľudstve a o sebe samom... Prechádzam očami po vlastnej duši ako po tmavej krajine, ktorú si sama prifarbujem a nenachádzam v nej hodnotné nič, celkom nič. A predsa v nej zostáva svetlo. Svetlo ktoré som si do nej sama nezasadila, a predsa je... A vidím ho spätne na toľkých miestach života a vidím ho pred sebou žiariť ako včely milovaný kvet slnka. A myslím na krásu. A myslím na čistotu. A myslím na pokoj, ktorý niekde je, hoci celému okolitému svetu chýba...

Rozpomínam sa tak na slovinské lúky, ktoré som zazrela rozprestierať sa pod podhorím Álp ako veľké zelené jazero. Keď ma nohy vlastnou zvedavosťou viedli od jazera Bled ďalej a ešte ďalej... Až kým som nad zelenou hladinou lúk neuvidela vežičku kostola. A potom červené a hnedé strechy domov a drevené striešky kôlní zhromaždené okolo kostolíka ako učeníci pri nohách Majstra. A potom som zazrela Božiu muku a ďalej dvojicu pasúcich sa kráv ako strážcov dediny. A stretla som včely, úle, záhrady a senníky... Stretla som zvonenie, jeho mohutný kovový zvuk kráčajúci od kostolíka cez dedinu až do blízkych údolí... Stretla som deti, pekára a zrkadlo v zákrute, čo nieslo ťarchu môjho obrazu. Stretla som horskú ľaliu a odtieň bledozelenej. A na obzore objímali Slovinsko hory, zlodejka ozvena odnášala do diaľok každý zvuk. Muškáty v oknách sa červenali ako deti a na rozľahlom jazere lúky ako labuť zažiaril biely lipican.

 

1.jpg

 

3.jpg

4.jpg

5.jpg

6.jpg

7.jpg

8.jpg

9.jpg

10.jpg

11.jpg

12.jpg

13.jpg

14.jpg

15.jpg

16.jpg

Pozdravila som ovocný sad a ďalší kostolík, ktorý sa s tehlovým lemovaním na veži vypínal majestátne, a predsa dôverne a nežne ako jeho bratia z rakúskych dediniek, no predsa mal v sebe čosi slovanské, ba dokonca čosi slovenské – také mi boli blízke vo svojej jemnosti a čistote tieto dediny. Keď som fotografovala kostolnú vežu pod oblúkmi konárov, zazrela som poniže zohnuú postavu. Už som pochopila, prečo ma tak intenzívne sprevádzal bzukot včiel. Pán bol včelár a vysvetľoval mi, ako sa po slovinsky povedia včely robotnice, kráľovné a trúdy. Ukazoval mi včelie matky, ktoré mal označené farebnou číslicou. A ja som spolu s ním žasla nad vesmírom včiel. Nad ich dokonalým inštinktom a presnosťou. A kým mi ukazoval bunky plástov, priletela jedna z včiel a zanechala mi tvári čosi, čo som už dlho, veľmi dlho od čias detstva nemala. Zanechala mi svoj život a svoje žihadlo.

A tak som sa ďalej dívala na farebné gobelíny slovinských lúk. Na šťastné deti, na zvieratká prihovárajúce sa ako živé bytosti, na drobné námestíčka a výhľady, ktoré poskytoval každý kopec. A keď zafúkal vietor, do vlasov mi napadli lipové kvety... A ja som nevedela, či je to sen, či skutočnosť.

 

18.jpg

19.jpg

20.jpg

21.jpg

22.JPG

23.JPG

24.JPG

25.JPG

26.JPG

27.JPG

28.JPG

29.JPG

30.JPG

31.JPG

34.JPG

36.JPG

37.JPG

 

39.JPG

40.JPG

41.JPG

43.JPG

42.JPG

 

45.JPG

46.JPG

47.JPG

49.JPG

48.JPG

50.JPG

51.JPG

52.JPG

54.JPG

55.JPG

56.JPG

 

Kráčala som ďalej až do rokliny Vintgar, kde bolo mnoho ľudí a z ľudí smútok na duši. Až kým som opäť neuvidela staré kostolíky a lúky, o ktoré sa môj zrak opieral ako o starého priateľa a kým som nezbadala za bránkou starý cintorín a záhradu, v ktorej sa pásol biely kôň. Lipican! Čosi vo mne zakričalo samo od seba. Môj prvý slovinský lipican! A krása si v tú chvíľu obliekla na seba telá bielych a hnedých koní a ja som ich sledovala, ako sa pasú a hrajú na lúke pod Božou mukou. A slnko zosadalo na moje ruky ako vták a zosadalo na tvár a plecia ako závoj. A vravelo mi : „Milovať“. A ja som sa opierala o plece Krásy a na rukách som niesla modlitbu a za mnou sa spúšťal po svahu večer a s ním láska a spomienky. A keď zhasli pochodne slnka, ocitla som sa pri jazere Bled s hudbou starej violy na rukách. A labute spali s hlavou sklonenou ako kajúcnici. A noc sa chvela na vlnách jazera ako dieťa, ktoré prišlo Bohu ďakovať.


57.JPG

59.JPG

60.JPG

61.JPG

62.JPG

63.JPG

64.JPG

 

66.JPG

67.JPG

68.JPG

69.JPG

70.JPG

71.JPG

72.JPG

73.JPG

74.JPG

75.JPG

76.JPG

77.JPG

78.JPG

79.JPG

80.JPG

81.JPG

82.JPG

83.JPG

84.JPG

85.JPG

87.JPG

88.JPG

A tak beriem do dlane posledné zvyšky sna, poslednú vôľu k dobru a dvíham ju k Bohu ako nehodní návštevníci donášajú kráľovi dar a vedia, že nie sú hodní toho, aby ho prijal a nie sú hodní ani toho, aby prijal ich – veď je to Panovník skrze ktorého majú všetko... A prosím Pána, aby si ich vzal. A prosím Ho, aby ma premenil... Ako premieňa pustú zimnú krajinu na letné lúky s pasúcimi sa koňmi. Ako premenil ničotu, aby z nej vznikla zem. A ako premenil kus hliny, hôr a skál, aby stvoril slovinské lúky.

 

89.JPG

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?