reklama

Terst

Dívala som sa uprene na slnko vysoko vydvihnuté nad hlavy stožiarov a sledovala jeho klesanie nad prístav. A Božie slnko, ktoré sa odrazu bez žmúrenia dalo pozorovať voľným okom bolo ako hostia, ktorú drží v rukách kňaz, ako tá mystická chvíľa, keď hriešnemu pokoleniu a ešte hriešnejšiemu, čo príde, ukazuje kňaz pokojne a slávne v rukách Spasiteľa, akoby to bola chvíľa, keď ho vydvihol v chráme Simeon a my už len túžobne môžeme volať – Pane, buď svetlom mojej staroby, ako si to doprial Simeonovi.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

A celé dejiny sa zbehli v jednom bode, grécka a rímska minulosť, slovanský a románsky poklad, pokojné ulice 19. storočia, flotila monarchie, kroky básnikov a námorníkov lúčiacich sa so ženami a kroky kňaza, čo sa obetoval a vrzgot lodných palúb v prístave, ako keď vŕzga sneh a vôňa rýb a vôňa vody a ľudskej kože, do ktorej pórov sa zachytila morská soľ... To všetko spolu vravelo jedno slovo: TERST, TERST, TERST.

Kráčala som po širokých uliciach tohto mesta, ktoré viedli k prímorským námestiam ovenčeným monumentálnymi budovami postavenými za monarchie a obkolesoval ma hluk motoriek, drahota v obchodoch a hluční ľudia sediaci v letných záhradách reštaurácií a v parkoch. Dívala som sa do ich tvárí a bolo mi ich odrazu tak ľúto. Toľko existencie obmedzenej len na prítomný okamih, všetko snaženie i intelekt dievčat upretý iba na módu, nemúdre reči chlapcov a mladosť, ktorá azda aj chce byť vážna, no predsa najväčšmi zo všetkého myslí na život a na zachovanie života. Vtedy som si opäť uvedomila, aké je veľmi ťažké milovať ľudí. Ťažké i zároveň jednoduché – milovať ich, milovať ich aj napriek tej prízemnosti, keď sa dobrovoľne vzdávajú života, celej tej hĺbky a mystiky života, celej tej nádhery, ktorú znamenajú dejiny spásy, to prebudovávanie seba samého z úbohého samoľúbeho človeka na človeka kľačiaceho pred krížom. Milovať ľudí, čo sa vzdávajú toho pokoja a tej lásky zahrňujúcej všetky vzťahy k ľuďom, ktorú prináša láska k Bohu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Cítila som sa obdarovaná i nehodná smieť stáť v tomto meste, ktoré ma priťahovalo preto, že kedysi bolo najväčším slovinským mestom s názvom Trst, že ho tak milovali Habsburgovci, až si v ňom budúci mexický cisár Ferdinand Maximilián nechal podľa vlastného architektonického návrhu postaviť zámok Miramare – a v Mexiku bol popravený slobodomurármi.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Jeruzalemské ulice na obraze arcivojvodkyne Charlotty, budúcej mexickej cisárovnej a vdovy Maximiliánovi I.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Znovu mi padol zrak na radostnú mládež, na ich tváre a na ich reči o alkohole, zábavách a štúdiu, ktoré sa javilo akoby na príťaž. A dívala som sa do ich tvárí, predstavovala som si, ako veľmi ich ich rodiny milujú, ako sa narodili na tento svet a ponesú spolu so mnou bremeno tejto generácie do tej zvláštnej neistej budúcnosti, ktorá nás čaká, do všetkých obchodných dohôd, sporov o integrácie štátov, kultúrnych rozdielov a vojen medzi štátmi, ktorým sa azda ani nedá zabrániť, lebo ekonomická expanzia sa nedá zastaviť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A vtedy som pozdvihla oči k nebu a myslela na Pána Boha, na celý ten zázrak stvorenia, kde je všetko konečné, i radosť, i malosť, i ľudská zášť a rozladenie nemôžu trvať naveky. Na celú dokonalosť stvorenia, ktoré sa nezastaví, len v okamihu písania akoby sa celý svet zastavil a okamih bol večný a každá chvíľa a každý pocit trvá na veky.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Prechádzam teda po terstských uliciach, stojím pod zámkom Duino a je mi smutno, s akou ľahostajnosťou sa bavia o počasí predavačky lístkov, myslím na Rilkeho a snažím sa plne vcítiť, ako mohol toto miesto vnímať on. Múr obrastený zeleným viničom celý hučal ako rozkvitnutý čerešňový sad, lebo pod listami sa ukrývali včely. Prichádzam k zámku Miramare a žasnem nad hlbokou zbožnosťou Domu Habsburského, ktorú som si už predtým toľkokrát potvrdila z osobných predmetov tejto šľachty a čo vidím aj teraz pri prehliadke zariadenia arcivojvodovho sídla. Zastala som pred dôstojne zariadenou zámockou kaplnkou ešte so starým oltárom. A pokľaknem. A mlčím.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Cestou do mesta som sa dívala na slnko, ako sa leskne na palube bielych plachetníc. Ako sa hojdá v širokej náruči mora a ako sa odráža od lesklého peria kormoránov čistiacich sa pri brehu. A iba jemne som pomrvila prstami, ale malo to znamenať pohladenie celému mestu i svetu. Keď už zapadlo slnko a ja som stála na ulici svätej Kataríny Sienskej. A keď do ulíc vošiel večerný hluk, tanečná zábava a červené svetlá diskoték. A iba more voňalo a nik sa nepýtal, kam zmizlo mohutné terstské slnko.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Katarína Džunková

Katarína Džunková

Bloger 
  • Počet článkov:  257
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu