Terst

Autor: Katarína Džunková | 24.11.2013 o 1:10 | Karma článku: 7,81 | Prečítané:  1279x

Dívala som sa uprene na slnko vysoko vydvihnuté nad hlavy stožiarov a sledovala jeho klesanie nad prístav. A Božie slnko, ktoré sa odrazu bez žmúrenia dalo pozorovať voľným okom bolo ako hostia, ktorú drží v rukách kňaz, ako tá mystická chvíľa, keď hriešnemu pokoleniu a ešte hriešnejšiemu, čo príde, ukazuje kňaz pokojne a slávne v rukách Spasiteľa, akoby to bola chvíľa, keď ho vydvihol v chráme Simeon a my už len túžobne môžeme volať – Pane, buď svetlom mojej staroby, ako si to doprial Simeonovi.

A celé dejiny sa zbehli v jednom bode, grécka a rímska minulosť, slovanský a románsky poklad, pokojné ulice 19. storočia, flotila monarchie, kroky básnikov a námorníkov lúčiacich sa so ženami a kroky kňaza, čo sa obetoval a vrzgot lodných palúb v prístave, ako keď vŕzga sneh a vôňa rýb a vôňa vody a ľudskej kože, do ktorej pórov sa zachytila morská soľ... To všetko spolu vravelo jedno slovo: TERST, TERST, TERST.

Kráčala som po širokých uliciach tohto mesta, ktoré viedli k prímorským námestiam ovenčeným monumentálnymi budovami postavenými za monarchie a obkolesoval ma hluk motoriek, drahota v obchodoch a hluční ľudia sediaci v letných záhradách reštaurácií a v parkoch. Dívala som sa do ich tvárí a bolo mi ich odrazu tak ľúto. Toľko existencie obmedzenej len na prítomný okamih, všetko snaženie i intelekt dievčat upretý iba na módu, nemúdre reči chlapcov a mladosť, ktorá azda aj chce byť vážna, no predsa najväčšmi zo všetkého myslí na život a na zachovanie života. Vtedy som  si opäť uvedomila, aké je veľmi ťažké milovať ľudí. Ťažké i zároveň jednoduché – milovať ich, milovať ich aj napriek tej prízemnosti, keď sa dobrovoľne vzdávajú života, celej tej hĺbky a mystiky života, celej tej nádhery, ktorú znamenajú dejiny spásy, to prebudovávanie seba samého z úbohého samoľúbeho človeka na človeka kľačiaceho pred krížom. Milovať ľudí, čo sa vzdávajú toho pokoja a tej lásky zahrňujúcej všetky vzťahy k ľuďom, ktorú prináša láska k Bohu.

 

Cítila som sa obdarovaná i nehodná smieť stáť v tomto meste, ktoré ma priťahovalo preto, že kedysi bolo najväčším slovinským mestom s názvom Trst, že ho tak milovali Habsburgovci, až si v ňom budúci mexický cisár Ferdinand Maximilián nechal podľa vlastného architektonického návrhu postaviť zámok Miramare – a v Mexiku bol popravený slobodomurármi.

 

1.jpg

2.jpg

3.jpg

4.jpg

5.jpg

6.jpg

7.jpg

8.jpg

9.jpg

10.jpg

11.jpg

12.jpg

13.jpg

14.jpg

15.jpg

16.jpg

17.jpg

18.jpg

19.jpg

20.jpg

21.jpg

22.jpg

23.jpg

24.jpg

25.jpg

26.jpg

27.jpg

28.jpg

29.jpg

30.jpg

31.jpg

32.jpg

33.jpg

34.jpg

35.jpg

36.jpg

37.jpg

38.jpg

39.jpg

40.jpg

45.jpg

46.jpg

47.jpg

48.jpg

49.jpg

50.jpg

51.jpg

52.jpg

53.jpg

54.jpg

55.jpg

56.jpg

57.jpg

58.jpg

59.jpg

60.jpg

61.jpg

62.jpg

63.jpg

64.jpg

65.jpg

66.jpg

67.jpg

68.jpg

69.jpg

70.jpg

71.jpg

72.jpg

Jeruzalemské ulice na obraze arcivojvodkyne Charlotty, budúcej mexickej cisárovnej a vdovy Maximiliánovi I.

 

73.jpg

74.jpg

75.jpg

76.jpg

77.jpg

78.jpg

79.jpg

80.jpg

Znovu mi padol zrak na radostnú mládež, na ich tváre a na ich reči o alkohole, zábavách a štúdiu, ktoré sa javilo akoby na príťaž. A dívala som sa do ich tvárí, predstavovala som si, ako veľmi ich ich rodiny milujú, ako sa narodili na tento svet a ponesú spolu so mnou bremeno tejto generácie do tej zvláštnej neistej budúcnosti, ktorá nás čaká, do všetkých obchodných dohôd, sporov o integrácie štátov, kultúrnych rozdielov a vojen medzi štátmi, ktorým sa azda ani nedá zabrániť, lebo ekonomická expanzia sa nedá zastaviť.

A vtedy som pozdvihla oči k nebu a myslela na Pána Boha, na celý ten zázrak stvorenia, kde je všetko konečné, i radosť, i malosť, i ľudská zášť a rozladenie nemôžu trvať naveky. Na celú dokonalosť stvorenia, ktoré sa nezastaví, len v okamihu písania akoby sa celý svet zastavil a okamih bol večný a každá chvíľa a každý pocit trvá na veky.

 

81.jpg

82.jpg

83.jpg

84.jpg

85.jpg

86.jpg

87.jpg

88.jpg

89.jpg

90.jpg

91.jpg

92.jpg

93.jpg

94.jpg

95.jpg

96.jpg

97.jpg

98.jpg

99.jpg

100.jpg

101.jpg

102.jpg

103.jpg

104.jpg

105.jpg

106.jpg

107.jpg

108.jpg

109.jpg

110.jpg

111.jpg

112.jpg

113.jpg

114.jpg

Prechádzam teda po terstských uliciach, stojím pod zámkom Duino a je mi smutno, s akou ľahostajnosťou sa bavia o počasí predavačky lístkov, myslím na Rilkeho a snažím sa plne vcítiť, ako mohol toto miesto vnímať on. Múr obrastený zeleným viničom celý hučal ako rozkvitnutý čerešňový sad, lebo pod listami sa ukrývali včely. Prichádzam k zámku Miramare a žasnem nad hlbokou zbožnosťou Domu Habsburského, ktorú som si už predtým toľkokrát potvrdila z osobných predmetov tejto šľachty a čo vidím aj teraz pri prehliadke zariadenia arcivojvodovho sídla. Zastala som pred dôstojne zariadenou zámockou kaplnkou ešte so starým oltárom. A pokľaknem. A mlčím.

 

Cestou do mesta som sa dívala na slnko, ako sa leskne na palube bielych plachetníc. Ako sa hojdá v širokej náruči mora a ako sa odráža od lesklého peria kormoránov čistiacich sa pri brehu. A iba jemne som pomrvila prstami, ale malo to znamenať  pohladenie celému mestu i svetu. Keď už zapadlo slnko a ja som stála na ulici svätej Kataríny Sienskej. A keď do ulíc vošiel večerný hluk, tanečná zábava a červené svetlá diskoték. A iba more voňalo a nik sa nepýtal, kam zmizlo mohutné terstské slnko.

 

115.jpg

116.jpg

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?