Pred Závišovým krížom

Autor: Katarína Džunková | 15.8.2013 o 22:11 | (upravené 15.8.2013 o 23:48) Karma článku: 7,67 | Prečítané:  779x

Oblaky boli vrstvovité a rozprestierali sa nad požehnanou juhočeskou krajinou – kde bola tráva zelená a svieža, kde rástli smreky len matne si pamätajúce na generácie stromov pred nimi, čo tvorili mohutný šumavský prales a kde sa na zožatých poliach ako deti k lonu matky túlili stočené stohy slamy a pokosené lúky volali: Kde si, milované obilie? Nad juhočeskou krajinou, kde sa za baldachýnom týchto vrstevnatých oblakov objavovalo miestami bledomodré nebo a vzápätí sa pri železničných tratiach vynárali a opäť mizli lesklé hladiny rybníkov a jazier... Nad juhočeskou krajinou, kde cez brezy, husté a nízke vŕby, cez porast jarabín a jelší, presvitali od slnka vypálené zlatisté lúky, až by sa zdalo, že to znova rozkvitla repka a kde po skupinkách prechádzali českí výletníci, skauti, hubári a vodáci, až sa les a koryto Vltavy ozývalo ich hlasným smiechom...

Tzv. Závišov kríž, pôvodne z uhorského korunovačného pokladu, s relikviou Kríža, na ktorom bol ukrižovaný SpasiteľTzv. Závišov kríž, pôvodne z uhorského korunovačného pokladu, s relikviou Kríža, na ktorom bol ukrižovaný Spasiteľwww.ceskatelevize.cz

Nad juhočeskou krajinou, ktorá sa ani nedá nazvať inak, než požehnaná – a ktorú dnes musíme nazvať i požehnávajúca...

Lebo dnes je sviatok Nanebovzatia Panny Márie a krajina na juhu Čiech ju dôstojne oslávila.

Nad juhočeskou krajinou, kde nebo vyhnalo na pašu oblaky ako stádo siedmich tučných a siedmich chudých kráv, nad juhočeskou krajinou, kde vyzváňajú zvony, až človek nevie, či prichádza cez priecestie vlak alebo či veže chrámov zvolávajú na bohoslužbu či na Anjel Pána... Nad juhočeskou krajinou sa už po stáročia týči cisterciánsky kláštor Vyšší Brod.

Ktovie, ako sa díva Pán Boh, stvoriteľ šumavských lesov, dreva, riek, zlata i striebra i našej vlastnej duše i všetkého, čím sa tak radi chválime; na tento svet. Čo žiari na satelitnej duchovnej mape svetadielov a krajín. Kde nie sú rozsvietené mocné dopravné tepny miest a rušné bulváre, kde nesvietia hlavy tých, čo si myslia, že sú najväčší na svete – kde sa, naopak, malé stáva veľkým a kde je to, čo je pred ľuďmi a ľuďmi nepoznané, Bohu dôverne známe... Tak svietia k Bohu slnká všetkých monštrancií, slnká Božieho Tela v svätostánkoch, slnká Božieho Syna obetovaného za nás. Tak svietia kláštory a tak svietia srdcia každého, kto sa sám seba vzdal a nikým nevidený vykonal obetu.

Cisterciánsky kláštor vo Vyššom Brode je Bohu milým miestom celé stáročia. Kontinuálnu modlitbu mníchov žijúcich podľa regule svätého Benedikta neprerušilo nič, iba na niekoľko rokov nacistická a na niekoľko desaťročí komunistická diktatúra, aby umlčala srdcia zvonov a Pravdu, ktorá sa umlčať nedá. Kláštory premenila na vojenské či hospodárske sklady, na bytovky či ruiny alebo v lepšom prípade na archívy a múzeá. A ako tomu bolo po celé veky, dnes sa opäť z múrov bieleho kláštora, z jeho organových píšťal a z hrdiel ľudí ozýva chorálny spev a viac než čakankami posypané modré lúky vonia kadidlo, pretože sa do cisterciánskeho kláštora vrátila i tradičná Svätá omša. A spolu s mníchmi sa modlí i celá krajina, koryto ešte mladej a úzkej Vltavy a zožaté polia a domčeky so sklonenou jabloňou a slivkou v záhradách volajú Kyrie, eleison! Vedia totiž o Stvoriteľovi sveta a vedia, aké je potrebné prosiť o milosť za ľudstvo. A my v kostolnom tichu klesáme a vyprosujeme zmilovanie pre tento svet a kúsok neba, čo si nevieme ničím zaslúžiť.

Ak som spomenula duchovnú mapu sveta, akiste na nej v temnote dní a ľudských sŕdc pokúšaných vášňami; žiaria najväčšmi miesta, spojené s jednorodeným Božím Synom, ktorého si Pán vyvolil. Zo všetkých predmetov na svete teda vyniká najväčšmi kríž, kríž hoci vyrobený z kameňa a dreva, kríž vyrytý do múrov katakomb a stien väzníc, kríž poznačený popolom na našich čelách, kríž, ktorým sa žehnáme pred oltárom, kríž, to znamenie utrpenia i odpustenia, kríž – most nad rieku medzi Adamom a nebom. Zo všetkého najväčšmi teda anjeli smútili pri krvavej obeti na Golgote. A keďže bola skutočná, ako bolo skutočné i cédrové drevo, ktoré našla svätá Helena,  matka svätého cisára Konštantína, rozniesli sa i čiastočky golgotského Kríža po skutočnom svete. A keďže ľudské srdce je ochabujúce, horlivosť zhasínajúca, rozum zlyhávajúci a vôľa nestála; potrebujú mať oči na zreteli nielen symbol kríža, v ktorom je Kristus prítomný. Potrebujú vidieť, ale zároveň aj z hĺbky srdca uctievať Kríž, na ktorom umrel Spasiteľ sveta. Z tejto nesmiernej úcty a poklony, ktorú starovek a stredovek vyjadroval najdokonalejším zlatníckym a filigránskym umením, aké súdobý svet poznal, vznikli relikviárové schránky vyrobené zo zlata a ozdobené drahými kameňmi, zafírmi, smaragdom, ametystom a riečnymi perlami, drahokamami, ktoré odrážali svetlo, lebo ikonopisci, stavitelia, maliari i autori vzácnych vitráží vedeli o moci a vlastnostiach svetla a aj o tom, že je vhodné na oslavu toho, ktorý je Svetlom sveta.

A tak kľačíme v kostole Nanebovzatia Panny Márie vo Vyššom Brode pred touto vzácnou relikviárovou schránkou. Kľačíme pred tým, čo vyrobili byzantskí majstri, čo patrilo ku korunovačnému pokladu uhorského kráľa Bela IV., ktorého korunu zdobili rovnaké vzácne byzantské emailové platničky... Kľačíme pred tým, čo získali ruky regenta českého trónu Záviša z Falksteina... Kľačíme pred tým, pri čom sa modlili po stáročia opáti, mnísi i pútnici. Čo schovali nacisti do skladu vzácnych umeleckých diel do rakúskych soľných baní, aby ich uchránili pred bombardovaním... Čo následne preniesla komunistická moc do Prahy a nazvala to štátnym pokladom. Čo sa roku 1994 opäť vrátilo do Vyššieho Brodu obkoleseného modlitbami, tichom, lúkami a smrekmi...

Ale my nekľačíme pred zlatom.

V obdivovanej relikviárovej schránke sa nachádza drevo pravého Kríža, kúsok dreva presiaknutého krvou Božieho Syna, kúsok dreva a kúsok bolesti, ktorý naveky posvätil českú zem a povýšil vysokú vežu vyšebrodského chrámu až k nebesiam. Kľačíme pred Krížom Pána.

A miznú časové vrstvy, dejiny sa odvíjajú naspäť alebo naopak, dopredu, až k druhému príchodu Krista... A Golgota pred nami je skutočná, ako sú skutočné naše životy, v ktorých zažívame pokušenia k hriechom i pozvania k dobru.

To, čo bolo predtým posmievané a čo je posmievané a zo spoločnosti vytláčané i dnes a bude i v budúcnosti – kríž, ten symbol utrpenia a predmet smiechu pre Grékov a pohoršenia pre Židov. Kríž, ten symbol výsmechu a hnevu pre ateistov, Kríž, ten symbol Pravdy, ktorým je už naveky sformovaná ľudská duša... Ten kríž, toľkokrát opľúvaný a ponížený, sa stal predmetom, ktorý nevídaným spôsobom povýšil Česko.

A tak kľačíme vystúpiac po točitom schodisku pred Závišovým krížom.

Turisti prichádzajú, prizerajú sa zafírom, rúbínom a perlám, pripomínajú si dejiny rodu Rožmberkovcov a Vítkovcov, zastavujú sa v kaviarňach a s aparátmi v rukách obchádzajú kláštor, tento šperk na hrudi krajiny... A kríž žiari a požehnáva ich.

 

A požehnáva nás, pyšné a domýšľavé ľudstvo. Nás, nedočkavých a netrpezlivých... Nás obdivujúcich hudbu a počúvajúcich zvony... A ako krídla anjelské sú rozpäté krídla oltárne a namiesto krajiny uplýva pod nimi čas. A naše dejiny tak uplývajú pod Krížom a naše životy uplývajú pod Krížom. Sláva Ti, Panna Mária, ktorá máš dnes sviatok. Prijmi našu obetu a bolesť, prijmi ten úbohý Adamov kríž, ľudský kríž, ktorý Ti prinášame a zachráň nás od zlého. Keď za oknami za vyšebrodským oltárom vychádza slnko a jeho lúče presvetľujú i v hĺbkach driemajúce zafíry a zlato a nad schodmi točiacimi sa ako peripetie života sa leskne Závišov kríž.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?