O dedičstve predkov. Kaukaz.

Autor: Katarína Džunková | 30.6.2013 o 20:33 | (upravené 30.6.2013 o 22:50) Karma článku: 13,85 | Prečítané:  6678x

S láskou a rozochvením sa dívam na kaukazské podhorie. Vysoké gladioly, vysoké topole, vysoké bodliaky, na vetvách ktorých sa usadil stehlík a napokon strmé a zelené vysoké hory. Len niekoľko kilometrov ma delí od Vladikavkazu a ešte menej od ruských hraníc. Na cestách stretávam poľských turistov a drobné tabuľky s gruzínskymi nápismi a v duchu si opakujem meno tej monumentálnej krásy nado mnou – Kaukaz, Kaukaz, Kaukaz.

V maršrutke na ceste do hôr som pocítila, aká falošná je táto ideológia mladej generácie – to, čo vzniklo azda i naivne z dobrej myšlienky, ale nedovidelo na svoje dôsledky. Všetky tie slová „multi-kulti“, „open mindedness“, tá bezbrehá „pohoda“ a „my sme už iná generácia“. Všetky tie slová, ktoré vôbec neplatia. V týchto krajinách, kde čas ubieha predsalen trochu pomalšie vidím, ako žiadna generácia nemôže byť iná a „nová“. Ako sme naveky spojení s našimi predkami a s dedičstvom, z ktorého sa nedá vyzliecť, lebo sme jeho súčasťou. Každý pohyb ruky – to, ako človek vystrie dlane k modlitbe, ako sa prežehnáva alebo ako sa skláňa k práci ako k dieťaťu v kolíske... To všetko sa k nám už dostalo dlhou ponornou riekou dejín. Od našich predkov. Od dávnych predkov, ktorí nám vložili do génov naše povahy a náš talent, od predkov, ktorí svojimi životmi priniesli na naše plecia Božiu milosť či Božie dopustenie. Dlhá a tajomná je rieka ľudských génov. A každý okamih – keď sa mi okolo nôh mihla užovka, keď s radosťou očakávam sestru, keď konám milosrdenstvo alebo naopak, hriech... To všetko sa zapisuje do jej kroniky. A potom okrem génov je tu i dlhá a posvätná rieka tradície. Toho, čo je nemenné a čomu sa učíme. K čomu sme sami ničím neprispeli, no predsa ako deti, ktorým veľkoryso rodičia zverili svoje dedičstvo – môžeme používať jeho plody. Tak zvláštne a mysticky na mňa pôsobila každá návšteva chrámu, každé mesto, kam sme chodili spievať a kde sme s úľavou vraveli: „Tu je dobrá akustika!“ A pritom sme boli iba ako posledný kvet jablone, ktorý samotný nemá korene, ale za všetko vďačí mohutnému telu stromu. Tie mohutné chrámy, ktoré sme nestavali, noty, ktoré sme nezložili... A predsa cez naše hrdlá mohla prenikať prastará hudba tradície. A tak som sa nova dívala do znudených tvárí cestujúcich zo západu sediacich na zadných sedadlách. A myslela som na to, ako sa mladý rozum vzpiera a ako žije v predstave vlastnej výnimočnosti a až milosrdný a múdry čas ukáže na staré a navždy platiace pravdy.

V ničom nie sme lepší než ľudia pred nami. A tento čas nie je o nič nezávislejší a dokonalejší než ten pred nami, ba v mnohom horší, omnoho zaostávajúcejší v múdrosti, v pokore a hĺbke.

 

1.JPG

2.JPG

3.JPG

4.JPG

5.JPG

6.JPG

7.JPG

8.JPG

9.JPG

10.JPG

11.JPG

12.JPG

13.JPG

14.JPG

15.jpg

16.jpg

17.jpg

18.JPG

19.JPG

20.JPG

21.JPG

22.JPG

23.JPG

24.JPG

25.jpg

26.JPG

27.JPG

28.JPG

29.JPG

30.JPG

31.JPG

32.JPG

33.JPG

34.JPG

35.JPG

36.JPG

37.JPG

38.JPG

39.JPG

40.JPG

41.JPG

42.JPG

43.JPG

44.JPG

45.JPG

46.JPG

47.JPG

48.JPG

49.JPG

50.JPG

51.JPG

52.JPG

53.JPG

Weronika a Filip z Poľska

 

54.JPG

55.jpg

56.JPG

57.JPG

58.JPG

59.JPG

60.JPG

61.JPG

62.JPG

63.JPG

64.JPG

65.JPG

66.JPG

67.JPG

Pane, koľko storočí, koľko námahy a práce stálo, kým vznikli národy, kým sme mohli pokľaknúť pred Tebou ako Slováci – aby sme napokon ako jeden z mála národov v takej miere zabudli na vlastnú kultúru a vlastné dejiny. A zhľadúvali sa v tom či v onom – takmer vo všetkom, len nie v láske k vlastnému národu a k Tebe.

Už som ustatá po toľkých týždňoch cesty. Chcelo by sa mi spať, spať, postaviť stánok spánku ako modlitbu – keď sa chcem vyznať Pánovi tým, že mu tichu ležím pri nohách a takto azda najviac cítim pokoj života. Okolo Božích nôh, ktorým človek nedovidí konca, tečú rieky a zrkadlia sa v letnom slnku ako telá užoviek. A v ich hĺbkach si i najväčšie ryby a najnebezpečnejšie tvory v horách žijú ako pokorné baránky a Boh ich miluje. A napĺňa hudbou šumiace koruny stromov. Napĺňa hudbou kalichy kvetín. A včelám porúča tiché a mierotvorné bzučanie, ktorým ma uspávajú,keď na jar ponorím hlavu do rozkvitnutých korún jabloní.

Pane bosého vtáctva nad našimi hlavami a Pane zelene, čo nás obklopuje... Pane našej pamäte, našej staroby a smrti, na ktorú zavše zabúdame. Koľkokrát sme vinu chceli zvaliť na druhých. A pritom je naša, vlastnejšia než sestra. Naša pýcha, netrpezlivosť a náš strach z pokajania – ako strmé steny Kaukazu od  zeme vzdialený od Teba.

 

Za niektoré z fotografií a za veľkorysosť a pomoc ďakujem Weronike a Filipovi z Poľska

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?