Vznešené Tbilisi

Autor: Katarína Džunková | 23.6.2013 o 0:00 | (upravené 23.6.2013 o 0:53) Karma článku: 9,73 | Prečítané:  1240x

Ako naozaj existoval Pán Ježiš, tak existuje i Nebo – nebo krajšie než hutný a radostný zvuk zvonov v Tbilisi. Nebo krajšie než záhony ruží, než zlatom vyzdobené kupoly chrámov, krajšie než chodníčky zožatými augustovými poľami, keď si k nohám trávy líhajú tiene a chlad, tak magicky sa ovíjajúci okolo ľudských členkov. Nebo krajšie než všetko, čo si vo svojich pred Božím majestátom ničotne stojacich mysliach dokážeme predstaviť. A tak málo, málo robí človek na tejto zemi, všetko je iba hrsť prachu a piesku – lebo ničím si ani tento svoj život, ani Nebo nevieme zaslúžiť.

Vo chvíľach, keď nad obzorom opäť vidím mračná, ako sa hrdo nesú po letnej oblohe a pozdravujem ich zo srdca akoby to boli vozy šľachticov  či balóny, čo som vídavala za detstva letieť nad Košicami, myslím na nádheru tohto bytia. A nebyť rozhodnutia Stvoriteľa – nebolo by nič. Neboli by práve tieto maky, ktorých semienka sa zachytili za obrubníkmi ciest a teraz kvitnú svojou dlhšou, iné kvety predbiehajúcou krásou. Neboli by tieto prastaré lipy ohraničujúce kostoly a konce dedín. Také mohutné a starodávne – a predsa i ony kedysi neboli a opäť nebudú. Lenže pomaly akosi prirodzenejšie aspoň na pohľad s menšou bolesťou prijíma svet úmrtie stromov. A ľudský život, tento môj život... – čo vlastne podnietilo Pána, aby stvoril i moju dušu. A nebola by myseľ, ktorá by sa pozastavila nad nebytím a nebola by myseľ, čo by si kládla túto otázku. A žiadne slovo nie je dostatočne silné a dostatočne krásne, aby dokázalo vzdať Pánovi stvorenstva hold.

 

A tak sa z pradávnych diaľok – z ľudí, čo boli rovnakí ako my a rovnakou cestou ich na svet privádzali v bolestiach i radostiach ženy – tak sa z pradávnych diaľok ozýva zvuk citary a harfy. Aký je to len prach aspoň s modlitbou, aspoň s piesňou, aspoň s odovzdaním vlastného srdca pokľaknúť pred stvoriteľom a s najväčšou pokorou vravieť – Pane, aspoň touto modlitbou ťa chcem chváliť... Lebo všetko je z Teba, i moja schopnosť, že ťa smiem vidieť a prihovárať sa Ti a oslavovať Ťa v piesňach.

 

1.JPG

2.JPG

3.JPG

4.JPG

5.JPG

6.JPG

7.JPG

8.JPG

9.JPG

10.JPG

11.JPG

12.JPG

13.JPG

14.JPG

15.JPG

16.JPG

17.JPG

18.JPG

19.JPG

20.JPG

Jeden z mojich najkrajších zážitkov z ciest. Večer sa zaplnilo celé tbiliské námestie a mladí i starí Gruzínci si prišli pozrieť premietanie na tryskajúcu fontánu. Na plátno vody premietali krátky film o Gruzínsku, ľudové piesne i národnú operu... A bolo to také krásne, že ľudia plakali alebo spievali s hlasmi z reproduktorov. Len niekoľkokrát v živote som videla takúto lásku k vlasti.

 

21.JPG

22.JPG

23.JPG

24.JPG

25.JPG

26.JPG

27.JPG

28.JPG

29.JPG

30.JPG

31.JPG

32.JPG

33.JPG

34.JPG

35.JPG

36.JPG

37.JPG

38.JPG

39.JPG

40.JPG

41.JPG

42.JPG

43.JPG

44.JPG

45.JPG

46.JPG

47.JPG

48.JPG

49.JPG

50.JPG

51.JPG

52.JPG

53.JPG

54.JPG

55.JPG

56.JPG

57.JPG

58.JPG

59.JPG

60.JPG

61.JPG

62.JPG

Dlhou, predlhou cestou sa k nám uberali slová a ako unavení pútnici doráňaní na cestách storočiami, utŕžili aj ony rany. A do ich zvukových podôb sa dostali zrnká prachu a tŕne, premenili sa korene, sufixy i prefixy... A niekde slová ako rieky zmýliace si svoje korytá pozmenili svoj názov. Aby sa napokon dostali až k dnešnému človeku.

Tou istou dlhou cestou sa uberali aj mestá. Staré piliere, základy domov a vydláždené ulice pokryté vrstvami nánosov... To všetko je dedičstvo – teda summa nezaslúženého, čo užívame a čo nás zaväzuje, aby sme v započatom diele pokračovali.

 

Staré Tbilisi mocne trónilo nad prastarou gruzínskou zemou. Na jeho nádvoriach sa hrávali nikým dnes nespomenuté deti, ktoré predsa svoj život prežili plnohodnotne, ba možno i sväto... Tu kolovala v cievach krv tých, čo žili obetou, čo žili podľa zásady – druhému to najlepšie. Tu žili i chamtivci, pokrytci i ľudia, čo na najvyšší piedestál kládli vlastnú vôľu. Tu v studniach vyvierala voda a ťažké drevené vedrá ju naberali do svojich objatí. Tadiaľto cválali povozy s koňmi, dôstojnícke koče a lesklé topánky veľvyslancov. Tu viedli hovory o politike Perzie a mocného cárstva, tu mali strach z Turkov a zároveň nemali strach z nikoho. Tu kráčali tí, v ktorých hrdlách vreli hrdé gruzínske piesne a ktorých matky ovládali jemný jazyk uspávaniek. Tu sa nad mestom vznášali sokoly a myšiaky sliediace na poliach i dvoroch svoju obeť. Tu kvitli agáty a rozvoňala baza a včely hrali dlhými basovými tónmi pieseň o plodnosti.

 

 

63.JPG

64.JPG

65.JPG

66.JPG

69.JPG

70.JPG

71.JPG

72.JPG

73.JPG

74.JPG

75.JPG

76.JPG

77.JPG

78.JPG

79.JPG

80.JPG

81.JPG

82.JPG

83.JPG

84.JPG

85.JPG

86.JPG

87.JPG

88.JPG

89.JPG

90.JPG

91.JPG

92.JPG

93.JPG

94.JPG

95.JPG

96.JPG

97.JPG

98.JPG

99.JPG

100.JPG

101.JPG

102.JPG

103.JPG

104.JPG

105.JPG

106.JPG

107.JPG

108.JPG

109.JPG

110.JPG

111.JPG

113.JPG

 

Gruzínske slnko sa opieralo o moje plecia. Objalo ma ako starý priateľ a potom sa vylialo na strechy unavených, nepravidelných domov, kde sa na priedomiach vyvaľovali mačky a zatúlané deti sa hrali v uliciach. Vo fontánach si mládež obliekala priesvitný a klzký kabát vody, čo sa im zakaždým zosunul z pliec. Tadiaľto kráčal geniálny muž Puškin, čo sa pred smrťou obrátil naspäť k cárovi i Cirkvi – lebo každý génius vidí Boha. Tadiaľto kráčal i geniálny Gribojedov, gruzínski svätci a dávni rytieri, ktorých cval už nikto nezachytí. A stavitelia chrámov, liečitelia a hudobníci, o ktorých talente dnes už nikto netuší. V uliciach Tbilisi znie život a obrovká vôľa žiť gruzínskeho národa. A nad Tbilisi sa rozprestrelo fialové nebo – nádherné a plápolajúce plamienkami s poslušným slnkom zapadajúcim za obzor... No akokoľvek krásne, je vždy menšie než Nebo skutočné. Nebo krajšie než celá krása, ktorú na tomto svete ľudské oko dokáže zachytiť.


114.JPG

116.JPG

Za fotografie č. 64. 97 a 98 ďakujem Marekovi Smulczykovi

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za prešetrenie kauzy nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?