Predhorie Kaukazu. Gruzínsko.

Autor: Katarína Džunková | 6.6.2013 o 14:31 | Karma článku: 14,32 | Prečítané:  5181x

Voľnosť, voľnosť, Bože môj, ako len ľudská duša potrebuje voľnosť! A napokon som už nevidela nič, iba predo mnou sa do výšky tiahol mohutný zelený Kaukaz, akoby bol dieťaťom, čo chcelo chytiť do dlaní celú zem a ukázať ju Bohu – všetky jej trávy, kamene a rozľahlé polia, všetky jej stajne, stodoly a stohy sena, Bože môj, Bože môj, pozri na túto zem, pozri na tú krásu, kde žijeme my, ľudia! A predsa sme nehodní a nešťastní, a predsa nedokážeme netúžiť, a predsa nám čosi chytí srdce a vynesie ho k výšinám a znovu sa vracia – voľnosť, voľnosť, voľnosť...

V diaľke zneli gruzínske piesne a človeku sa nedalo nemilovať tú divokú a slobodnú zem, kde je všetko tajomné a živelné, kde letia nad dolinami sokoly a pri dedinách sa vinie skrotený vinič so strapcami slnkom prežiareného hrozna, kde sa dvíha z údolí hmla živá a hmatateľná ako ľudská bytosť a len ozvena obkolesujúca človeka a výskot dravcov s vtáčím chrbtom pod nebom vyvádzajú z omylu, že to nie je sen. Vlnia sa vzory na tkaných kobercoch, do ticha znejú mohutné mužské hlasy, obilie zreje a klasy oťaželi v nížinách, šikovné prsty napínajú strunu na pradávnych nástrojoch a ja sa spolu so šoférom autobusu prežehnávam pri každom kríži pozdĺž ciest. A potom ich hnedé oči, záplavy ich hnedých a zelenkavých očí, takých živelných a takých odlišných od toho, čo som sa naučila stretávať v uliciach našich miest. Potom ich ovocie, chlieb a sladké datle na stolíkoch pri cestách, potom ich kravičky, fľakaté kone a postroje, ich lány žitka, ktoré túžim pohladiť po ostnatom chrbte, ich kŕmne prasnice a teliatka otvárajúce si hlavičkou bránku, prádlo rozvešané na šnúrach, staré múzeum, staré pomníky a znovu hmla, hmla a zeleň, čo sa ako svieži sneh trávy rozsypala po svahoch Kaukazu.

 

100_7448.JPG

100_7449.JPG

100_7451.JPG

100_7452.JPG

100_7454.JPG

100_7461.JPG

100_7462.JPG

100_7463.JPG

100_7464.JPG

100_7465.JPG

100_7467.JPG

100_7469.JPG

100_7472.JPG

100_7475.JPG

100_7479.JPG

100_7480.JPG

100_7482.JPG

Tak veľmi som chcela vidieť šíru ruskú rovinu a zažiť tú voľnosť, po ktorej podvedome prahne duša ako kúty väzníc po svetle; tak veľmi som chcela dôjsť ďalej než sú zelené roviny Pobaltia a ich jemné smrekové, brezové a borovicové háje. Utekať ďalej, ďalej a ešte ďalej, aby sa duša premenila na pieseň, pretože to túženie po kráse a voľnosti sa nedá zadržať. A napokon som namiesto rovín, ktoré vidím v srdci, uvidela rozľahlosť smerom do výšky – jeho, mohutný, prastarý a divoký Kaukaz, zelený ako rajská záhrada krútiaca sa okolo slnka, rozkvitnutý ako babylonské záhrady kráľovnej Semiramis, veľký a starobylý ako telo mohutného kmeťa alebo ako kronika, v ktorej si ani nedokážeme listovať a porozumieť aspoň zlomku z prastarého jazyka kaukazských povestí.

 

100_7484.JPG

100_7485.JPG

100_7487.JPG

100_7489.JPG

100_7491.JPG

100_7494.JPG

100_7497.JPG

100_7498.JPG

100_7500.JPG

100_7502.JPG

100_7503.JPG

100_7505.JPG

100_7506.JPG

100_7507.JPG

100_7508.JPG

100_7509.JPG

100_7512.JPG

100_7515.JPG

100_7517.JPG

100_7520.JPG

100_7523.JPG

100_7524.JPG

100_7525.JPG

100_7529.JPG

100_7531.JPG

100_7532.JPG

100_7534.JPG

100_7535.JPG

100_7537.JPG

100_7540.JPG

100_7545.JPG

100_7547.JPG

100_7550.JPG

100_7553.JPG

100_7556.JPG

100_7559.JPG

100_7561.JPG

100_7563.JPG

100_7566.JPG

100_7569.JPG

100_7570.JPG

100_7571.JPG

100_7572.JPG

V noci som nedokázala spať. Cítila som vonku podhorskú vlhkosť vzduchu, v kuchyni sa zo starých porcelánových hrnčekov paril teplý čaj, turisti i miestni zbiehajúci sa na toto miesto ako mravce, ktorým ktosi hodil dobrotivý biely chlieb hôr, spievali pri víne a nadránom, keď sa ozval prvý vtáčí spev a dážď sa ako kŕdeľ mušiek jemne vznášal nad zemou, vyrážala som ešte do tmy, von... A až keď sa za priľahlou stenou Kaukazu ukázalo chladné vysokohorské slnko, jeho lúče dopadli na vrchol hory Kazbegi, ja som nemohla zadržať údiv ani plač. Vrchol bol biely, biely, ako vzácny diamant, ktorý si Kaukaz uchoval počas celého leta, biely a nádherný, ako ho videli starí Gréci, keď na jeho úpätia prikovali Prométea, biely, ako ho videli staré národy ešte dávno, pradávno, keď sa vlny potopy dotkli aj jeho skalných veží a modré brnenie vody prikrylo i širokú hruď Kaukazu. Stúpala som vyššie, ako mi dovoľoval mokrý štrk, hustý les a pohľad na polia, ktoré deň predtým opustili kosci ako svoje dieťa, aby sa na nich po východe slnka opäť vrátili.

 

100_7573.JPG

100_7574.JPG

100_7576.JPG

100_7578.JPG

100_7579.JPG

100_7580.JPG

100_7582.JPG

100_7583.JPG

100_7587.JPG

100_7588.JPG

100_7589.JPG

100_7590.JPG

100_7591.JPG

100_7592.JPG

100_7595.JPG

100_7600.JPG

100_7601.JPG

100_7604.JPG

100_7605.JPG

100_7608.JPG

100_7611.JPG

100_7612.JPG

100_7636.JPG

A zelená, zelená a biela a biela, tie magické dve farby Kaukazu ma priťahovali a vábili vyššie, vyššie, do rozkošatenej koruny stromu kaukazských hôr. A keď som minula zákruty ciest, keď sa ukázali horské lúky a chorál nevädzí a chrastavcov, keď nado mnou krúžilo vtáctvo a pri kláštore sa mihla iba čierna postava mnícha... Nevedela som zadržať slzy. A privierala som viečka, akoby som si chcela šetriť kúsok tej krásy i na horšie časy, veď predsa nemôže byť pravda, že to čo vidím okolo seba, existuje i naozaj. A vedela som, aký je výnimočný tento okamih, že je len jedinkým bodom na linajke môjho života, ktorý bude už čoskoro nenávratne preč. Len smietka vo veľkej náruči večnosti. A predsa si Pán vesmíru dal tú námahu a stvoril Kaukaz a vypracoval do posledného detailu jeho zelené lúky a všetko živé nad nimi i v hlbinách. A ja skutočne môžem vidieť túto krásu. Nedokázala som sa otočiť, lebo akiste by som bola skamenela ako Lótova žena pri pohľade na otvorené srdcia vysokých hôr. Lány zelenej pod nohami a veniec vtákov nad hlavou, v srdci šťastie a vďaka, čo sa nedá vysloviť; na kameňoch jašteričky a po pravici starodávny kláštor... A ja sa dívam na Kaukaz, a ja sa dívam na svoj sen, čo nadobudol hmotnú podobu, a ja sa dívam a ktosi iný za mňa plače a ktosi iný si vzal tento deň naveky do náruče svojho času, a ja sa dívam na hlbočinu bledomodrého neba nado mnou a odvšadiaľ znie – voľnosť, voľnosť, voľnosť...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za prešetrenie kauzy nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?