Modlitby nad Bulharskom

Autor: Katarína Džunková | 28.5.2013 o 12:18 | Karma článku: 6,81 | Prečítané:  993x

Najprv som počula akordy v šumiacej tonalite mora, ako sa valili vlny v pravidelnom rytme a ich hukot pripomínal šumenie korún stromov vo vetre, ktorý namiesto kvetín privial na pláž slaný vzduch a chumáčiky bielej zhluknutej peny. Vlny si žili vlastným, mocným a hravým životom. Vrchol tohto života spočíval až v konečnej smrti – keď sa im rozlomil hrebeň a namiesto zelenej či oceľovo modrej sa farba mora zmenila na bielu, bielu, až svojou belobou už spokornené staré vlny pokryli pobrežie. A vzápätí znovu masa ustupujúcej vody narazila na prúd, ktorý si dral cestu na pobrežie.

Piesok a rozdrvené schránky ulitníkov, bývalých kameňov a skál sa lepili na päty a  pod klenbu chodidiel. Až sa nechcelo veriť, že to, po čom stúpa teraz moja noha, sú v skutočnosti skaly rozdrvené na prach, ako sa to napokon deje aj s človekom, ktorý sa iba na tejto strane života nechal pomýliť predstavou o vlastnej pýche, vzbure a sile.

Tak teda také bolo Bulhrasko. Strážené palmami  a rozkvitnutými agátmi. Strážené mocnými kmeňmi topoľov striebristých, v ktorých sa zahniezdili škorce. Strážené skalami, ktoré ako hradby obkolesili na Zlatých Pieskoch bulharský breh.

 

1.jpg

2.jpg

3.jpg

4.jpg

5.jpg

6.jpg

7.jpg

8.jpg

9.jpg

10.jpg

11.jpg

12.jpg

13.jpg

13a.jpg

14.jpg

15.jpg

16.jpg

17.jpg

18.jpg

19.jpg

20.jpg

21.jpg

22.jpg

23.jpg

24.jpg

25.jpg

26.jpg

27.jpg

28.jpg

29.jpg

30.jpg

31.jpg

32.jpg

33.jpg

Padali na nás prúdy veľkorysého slnka. Prikrývali ľudskú kožu, aby si z nej odniesli bielu, darovali jej pigment a ľudskú myseľ opantávali horúčavou poludnia. Neskôr sa pridával chladný vietor, ktorý ako ľudské city v hrudi dvíhal opäť vlny a hnal ich až na breh, aby sa dotkli kmeňov zvalených stromov a na znak obetavosti a pominuteľnosti života vyniesli na breh prázdne schránky po ulitníkoch.

More sa javilo z diaľky ako opar alebo ako modrá, až šedivá pláň pod nebom. Ako stromy na medziach povyrastali na obzore rybárske lode a prieskumná loď armády sa ako traktor vybrala pomalým tempom na svoju púť. Vlny pripomínali nedoorané brázdy a čajky a iné dravce živiace sa mäsom z rýb sa podobali myšiakom krúžiacim nad lúkami. Čierne more, nazývané Grékmi ako Euxeinos Pontos, more pohostinné, napokon ani nemá od černozeme ďaleko. Čiernomorský obzor otvoril svoje biele klasy vĺn a ľudský zrak sa vydával na žatvu, ktorá mu takto ponúkala celé stohy a bohatú úrodu krásy a svedectva o veľkosti Božej.

 

34.jpg

35.jpg

36.jpg

37.jpg

38.jpg

39.jpg

40.jpg

41.jpg

42.jpg

43.jpg

44.JPG

Pomaly prichádza k Čiernemu moru večer. Mesiac sa podobá na motýľa, ktorý sa prišiel napiť z hladiny osvetleného mora a k nohám vĺn schádza vietor a chlad. Samotné vlny potom zídu k pobrežiu, podobne ako chorí a zúfajúci si k nohám Krista Pána a more si sadne ku chodidlám zeme ako Samaritánka k okraju studne, aby počkalo, až raz príde Pán. Mesačné svetlo sa chvelo a vznášalo nad hladinou ako kŕdeľ mušiek. Až by ho chcel človek pohladiť a vyrovnať večnú krivdu vĺn, záhyby mora a šikmé zrkadlo hladiny, ktorá na sebe niesla náklad lodí a všetkých ľudských hriechov vezúcich sa na nich.

Topole striebristé odpočívali opreté o súmrak. V ich korunách hniezdil škorec a na koreňoch sa v okamihoch svetla vyhrievali jašteričky. Akou záhadou je svet Boží, v ktorom nezostáva bez povšimnutia posledný vlčí mak odvíjajúci svoje krepové lupene na okrajoch bulharských ciest, v ktorom sú dobre strážené a presne spočítané vtáky na stromoch zamaskované tak, že ich nikto nezbadá, všetky čiastočky fotónov prechádzajúce popred ľudský zrak a cesty uložené v hĺbkach lesov a hájov ako zlatý vlas na hlave vševedúceho starca. A v okamihu, keď sa na bulharské údolia i pobrežia skladá hmla a v okamihoch, kedy hmla stúpa a na stromoch sa objavujú mladučké zelenobiele čerešne; v tých všetkých chvíľach vie Boh o minulosti i budúcnosti ľudskej duše, o každom trápení, o každej modlitbe, pri ktorej býva človek azda i šťastný, lebo niet krajšej veci na zemi než rozhovor s Pánom.

Vtedy sa premieňa ľudská duša a vraví – Buď zvelebený, stvoriteľ mora a riek, Pán ľudí i Pán rýb naháňajúcich sa na dne mora.

 

45.JPG

46.JPG

47.JPG

48.JPG

49.JPG

50.JPG

51.JPG

52.JPG

53.JPG

54.JPG

55.JPG

56.JPG

57.JPG

58.JPG

59.JPG

60.jpg

61.jpg

Napokon sa za nás v Bulharsku modlili v kláštoroch za Velikým Tarnovom zvony. A bolo to to najkrajšie, čo sme na ceste balkánskou krajinou mohli počuť. A hlas zvonov, vydvihnutých až ako ľudská túžba a láska k výšinám neba, je jednou z najkrajších rečí na zemi. Medené zvony vraveli - sláva buď na výsostiach Bohu a ešte - teba milujeme, Pane Ježišu. Tie slová, ktoré tak veľmi chýbajú perám súčasného sveta. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?