Akej veľkej milosti sa dostalo národom Európy, že ich Boh ustanovil za hodné vyrásť na pleciach katolíckej Cirkvi. Že európsku zem posvätil krvou mučeníkov. Že práve na princípe viac než seba si ctiť Krista, že práve na princípe radšej obetovať seba než spáchať hriech, že práve na princípe venovať svoj život, aby Kristova Pravda mohla žiť a pracovať na tejto zemi do úmoru ako na milovanej, ťažko obrobenej vinici... Práve na týchto princípoch vznikla európska civilizácia, ktorá so sebou pozdvihla všetky národy starého kontinentu.
O čo bolestnejšie je potom zistenie, že Európa, tá drahá služobnica Božia, ten kontinent Božej milosti, obety tisícok nikdy nepoznaných ľudí a svätých šľachticov, rehoľníc a kráľov... O čo bolestnejšie je potom zistenie, že práve táto Európa sa vzdala sama seba. A v spokojnosti s blahom či s vrcholmi ideí, ktoré by nikdy neboli možné práve bez základného kameňa kresťanstva; sa moderná Európa vydáva na cestu bezbožnosti a relativizovania hodnôt hraničiaceho až s absurdnom, keď miesto základných slov, ktoré vyslovuje dieťa ako prvé a ktoré ako posledné ešte šepkajú pery starcov chystajúcich sa na smrť „mama“ a „tata“, nahrádzajú slová „rodič 1“ a „rodič 2“ – ba čoskoro možno ani tie nie, veď i slovo rodič indikuje rod a príchod na svet pôrodom. O čo bolestnejšie je teda zistenie, že táto choroba ľudského srdca, siahajúca až po legálne, ba dokonca u neplnoletých matiek i bezplatné zabíjanie nenarodených detí, zachvátila Francúzsko... Francúzsko, o ktorom kedysi platilo „Gesta Dei per Francos“ a na pôde ktorého vzniklo známe opátstvo v Cluny, ktoré vyhĺbilo najpevnejšie základy európskej civilizácie. Hmatateľným príkladom, ba možno symbolom tohto úpadku sveta, kde už nič nestojí na svojom mieste, je opátstvo v Saint-Denis.
Okolo mňa voňali agáty a ich sladkosť, ktorá vábila každý rok nohy pútničiek, verných včiel. Ako toľkokrát keď sa dívam na okolitý svet, chcelo sa mi volať – odpusť mi moju nevďačnosť, Bože! Veď ja kráčam po tejto zemi v tento okamih, a iba vďaka tebe som. Včera ma nebolo a zajtra opäť nebude... A ja sa miesto vďaky snažím o svoje malichernosti, súdim druhých a horím nie pre teba, lež pre svoju ješitnosť. Na periférii Paríža uháňali vlaky a ja som čakala, ktorý sa pristaví pri mne ako veľké oceľové súkvetie agátu. A ja v ňom zmiznem – ako tmu pohlcuje svetlo a nevieru v krásu kvety; aby som mohla vystúpiť v Saint-Denis.
Aké prekvapenie ma však čaká na okraji Paríža. Saint-Denis, postavené kedysi ako benediktínske opátstvo za hlavným mestom, sa dnes nachádza uprostred moslimskej štvrti. Okolo sa rozrástli stánky s kebabmi a tržnice, na mohutné steny najstaršej gotickej stavby doliehajú ozveny kriku moslimských detí. Ani v katedrále sa nik nemodlí. Stala sa miestom krátkeho obdivu turistov, čo sem zablúdili túžiaci spoznať i okraje európskej metropoly a za nelacné vstupné vám sprievodcovia sprístupnia „francúzsky nekropolis“ – miesto, kde ležia telesné pozostatky takmer všetkých kráľov.
O niečom však učebnice mlčia. O niečom mlčí i naše svedomie, i uvažovanie o dejinách. To, čo sa dnes s takým obdivom navštevuje ako krypta, bolo kompletne zničené počas Francúzskej revolúcie. Dôstojníci nechali všetky kosti kráľov v mene rovnosti vyhádzať z hrobiek, poliali ich vápnom a pochovali v spoločnom hrobe v blízkosti opátstva. Niekoľko sarkofágov s telesnými pozostatkami sa podarilo zachrániť len vďaka obetavým a rýchlo konajúcim pracovníkom parížskeho múzea. Koľko bolesti a koľko neprávosti sa odohralo v tebe, Saint-Denis? A o čo väčšia ohavnosť sa diala, keď bola v tvojich svätostánkoch zneúctená Sviatosť oltárna?
Benediktínske opátstvo v Saint-Denis dal postaviť v 7. storočí kráľ Dagobert I. Stojí na mieste, kde údajne v 4. storočí vypustil dušu patrón Francúzska, svätý Denis, ktorý ešte po umučení sťatím vstal, vzal vlastnú hlavu do rúk a niekoľko míľ s ňou kráčal, až padol na mieste, kde stojí dnešná katedrála. Opátstvo sa stalo neskôr miestom korunovácii takmer všetkých francúzskych kráľovien (králi boli korunovaní v bazilike Notre Dame v Remeši) a miestom odpočinku takmer všetkých francúzskych kráľov. Svoje miesto tu našli i dodatočne dedikované telesné pozostatky Ľudovíta XVI. a Márie Antoinetty a napokon aj srdce následníka trónu Ľudovíta XVII.
Známy opát Suger, dôverník kráľa Ľudovíta VI. a VII., začal v 11. storočí s významnou prestavbou opátstva, ktoré bolo v tom čase i kráľovskou rezidenciou. Jednoduchý vstup nad západnou bránou zmenil podľa víťazného oblúku v Ríme na trojitý, navrhol novú oltárnu časť tak, aby bola zaliata svetlom a stavbu doplnil lomenými oblúkmi, rebrovitou klenbou a arkádou s lúčovito umiestnenými kaplnkami. Tieto nové prvky odkazujúce jasne na novoplatónsku filozofiu svetla a na počiatky kresťanstva, boli natoľko zvláštne, a tak osobitne odrážali v architektúre Božiu podstatu, že svet ich čoskoro prijal za svoje a v prvých počiatkoch tento štýl nazval Opus Francigenum – francúzsky sloh, ktorý neskôr nazývali gotikou. Svätodeniská katedrála sa preto považuje za jednu z najstarších gotických stavieb sveta.
Keď sa teda dnes dívam na gotickú katedrálu v Saint-Denis, modlím sa za Európu. Modlím sa, aby Boh odpustil nášmu kontinentu; nám kresťanom, že sme vlažní a že sa pre neobetúvame. Že sme zabudli na tradíciu, ktorá nie je ničím samoúčelným, ale ktorá umožňuje, aby národy opäť poznali Krista a aby došli k spaseniu. Aby sme znovu túžili po Nebi – ktoré bolo tým svetlom, prinášajúcim nepopísateľnú duchovnú krásu do gotického umenia. A ktoré pripomínalo, ako anjelov nad Betlehemom skutočne počuli pastieri. A skutočne európsky kontinent posvätili svojím životom apoštoli, na ktorých spočívala ruka Kristova. A že ten dotyk sa prenáša cez svätenie kňazstva až do dnešných dní... Do dnešných dní, keď sme zabudli na vlastné dejiny. A na Saint-Denis ronia rozkvitnuté agáty voňavé biele slzy.
