Slzy a Saint-Denis

Autor: Katarína Džunková | 17.3.2013 o 1:49 | (upravené 17.3.2013 o 2:09) Karma článku: 10,59 | Prečítané:  896x

V záplave pominuteľných túžob súčasnosti a v očakávaniach priazne od budúcnosti, unikajú – a my dodajme, že nie neriadene – dnešnému človeku základné súvislosti. Nejde tu iba o vedomosť na úrovni rozumu, keď máme tak ďaleko od základných právd o živote, ktoré dokonale ovládali naši starí otcovia, múdri sedliaci. Mám namysli aj vedomosť srdca – základné ľudské vedomie, že Boh je. Že druhý človek je môj brat a že Pána cítime, milujeme a pociťujeme pred ním bázeň a vinu pre svoju nevďačnosť a pýchu. V šepote Miserere mei, Dominus; ktoré tak nenápadne opustilo kostolné lavice a ľudské svedomia; si potom človek väčšmi uvedomoval cestu, pravdu i život vychádzajúce od samotného Boha, Spasiteľa umučeného na kríži. A na úrovni spoločnosti si človek väčšmi uvedomoval milosť byť kresťanom.  

Akej veľkej milosti sa dostalo národom Európy, že ich Boh ustanovil za hodné vyrásť na pleciach katolíckej Cirkvi. Že európsku zem posvätil krvou mučeníkov. Že práve na princípe viac než seba si ctiť Krista, že práve na princípe radšej obetovať seba než spáchať hriech, že práve na princípe venovať svoj život, aby Kristova Pravda mohla žiť a pracovať na tejto zemi do úmoru ako na milovanej, ťažko obrobenej vinici... Práve na týchto princípoch vznikla európska civilizácia, ktorá so sebou pozdvihla všetky národy starého kontinentu.

 

O čo bolestnejšie je potom zistenie, že Európa, tá drahá služobnica Božia, ten kontinent Božej milosti, obety tisícok nikdy nepoznaných ľudí a svätých šľachticov, rehoľníc a kráľov... O čo bolestnejšie je potom zistenie, že práve táto Európa sa vzdala sama seba. A v spokojnosti s blahom či s vrcholmi ideí, ktoré by nikdy neboli možné práve bez základného kameňa kresťanstva; sa moderná Európa vydáva na cestu bezbožnosti a relativizovania hodnôt hraničiaceho až s absurdnom, keď miesto základných slov, ktoré vyslovuje dieťa ako prvé a ktoré ako posledné ešte šepkajú pery starcov chystajúcich sa na smrť „mama“ a „tata“, nahrádzajú slová „rodič 1“ a „rodič 2“ – ba čoskoro možno ani tie nie, veď i slovo rodič indikuje rod a príchod na svet pôrodom. O čo bolestnejšie je teda zistenie, že táto choroba ľudského srdca, siahajúca až po legálne, ba dokonca u neplnoletých matiek i bezplatné zabíjanie nenarodených detí, zachvátila Francúzsko... Francúzsko, o ktorom kedysi platilo „Gesta Dei per Francos“ a na pôde ktorého vzniklo známe opátstvo v Cluny, ktoré vyhĺbilo najpevnejšie základy európskej civilizácie. Hmatateľným príkladom, ba možno symbolom tohto úpadku sveta, kde už nič nestojí na svojom mieste, je opátstvo v Saint-Denis.

 

1.JPG

2.JPG

3.JPG

4.JPG

5.JPG

6.JPG

7.JPG

8.JPG

9.JPG

10.JPG

11.JPG

12.JPG

13.JPG

14.JPG

15.JPG

16.JPG

Okolo mňa voňali agáty a ich sladkosť, ktorá vábila každý rok nohy pútničiek, verných včiel. Ako toľkokrát keď sa dívam na okolitý svet, chcelo sa mi volať – odpusť mi moju nevďačnosť, Bože! Veď ja kráčam po tejto zemi v tento okamih, a iba vďaka tebe som. Včera ma nebolo a zajtra opäť nebude... A ja sa miesto vďaky snažím o svoje malichernosti, súdim druhých a horím nie pre teba, lež pre svoju ješitnosť. Na periférii Paríža uháňali vlaky a ja som čakala, ktorý sa pristaví pri mne ako veľké oceľové súkvetie agátu. A ja v ňom zmiznem – ako tmu pohlcuje svetlo a nevieru v krásu kvety; aby som mohla vystúpiť v Saint-Denis.

 

Aké prekvapenie ma však čaká na okraji Paríža. Saint-Denis, postavené kedysi ako benediktínske opátstvo za hlavným mestom, sa dnes nachádza uprostred moslimskej štvrti. Okolo sa rozrástli stánky s kebabmi a tržnice, na mohutné steny najstaršej gotickej stavby doliehajú ozveny kriku moslimských detí. Ani v katedrále sa nik nemodlí. Stala sa miestom krátkeho obdivu turistov, čo sem zablúdili túžiaci spoznať i okraje európskej metropoly  a za nelacné vstupné vám sprievodcovia sprístupnia „francúzsky nekropolis“ – miesto, kde ležia telesné pozostatky takmer všetkých kráľov.

O niečom však učebnice mlčia. O niečom mlčí i naše svedomie, i uvažovanie o dejinách. To, čo sa dnes s takým obdivom navštevuje ako krypta, bolo kompletne zničené počas Francúzskej revolúcie. Dôstojníci nechali všetky kosti kráľov v mene rovnosti vyhádzať z hrobiek, poliali ich vápnom a pochovali v spoločnom hrobe v blízkosti opátstva. Niekoľko sarkofágov s telesnými pozostatkami sa podarilo zachrániť len vďaka obetavým a rýchlo konajúcim pracovníkom parížskeho múzea. Koľko bolesti a koľko neprávosti sa odohralo v tebe, Saint-Denis? A o čo väčšia ohavnosť sa diala, keď bola v tvojich svätostánkoch zneúctená Sviatosť oltárna?

 

17.JPG

18.JPG

19.JPG

20.JPG

21.JPG

22.JPG

23.JPG

24.JPG

25.JPG

26.JPG

28.JPG

27.JPG

29.JPG

30.JPG

31.JPG

32.JPG

33.JPG

34.JPG

35.JPG

36.JPG

37.JPG

38.JPG

39.JPG

40.JPG

41.JPG

42.JPG

43.JPG

Benediktínske opátstvo v Saint-Denis dal postaviť v 7. storočí kráľ Dagobert I. Stojí na mieste, kde  údajne v 4. storočí vypustil dušu patrón Francúzska, svätý Denis, ktorý ešte po umučení sťatím vstal, vzal vlastnú hlavu do rúk a niekoľko míľ s ňou kráčal, až padol na mieste, kde stojí dnešná katedrála. Opátstvo sa stalo neskôr miestom korunovácii takmer všetkých francúzskych kráľovien (králi boli korunovaní v bazilike Notre Dame v Remeši)  a miestom odpočinku takmer všetkých francúzskych kráľov. Svoje miesto tu našli i dodatočne dedikované telesné pozostatky Ľudovíta XVI. a Márie Antoinetty a napokon aj srdce následníka trónu Ľudovíta XVII.

 

Známy opát Suger, dôverník kráľa Ľudovíta VI. a VII., začal v 11. storočí s významnou prestavbou opátstva, ktoré bolo v tom čase i kráľovskou rezidenciou. Jednoduchý vstup nad západnou bránou zmenil podľa víťazného oblúku v Ríme na trojitý, navrhol novú oltárnu časť tak, aby bola zaliata svetlom a stavbu doplnil lomenými oblúkmi, rebrovitou klenbou a arkádou s lúčovito umiestnenými kaplnkami. Tieto nové prvky odkazujúce jasne na novoplatónsku filozofiu svetla a na počiatky kresťanstva, boli natoľko zvláštne, a tak osobitne odrážali v architektúre Božiu podstatu, že svet ich čoskoro prijal za svoje a v prvých počiatkoch tento štýl nazval Opus Francigenum – francúzsky sloh, ktorý neskôr nazývali gotikou. Svätodeniská katedrála sa preto považuje za jednu z najstarších gotických  stavieb sveta.

 

44.JPG

45.JPG

46.JPG

47.JPG

48.JPG

49.JPG

50.JPG

51.JPG

52.JPG

53.JPG

54.JPG

55.JPG

56.JPG

57.JPG

58.JPG

59.JPG

60.JPG

61.JPG

62.JPG

63.JPG

64.JPG

65.JPG

66.JPG

67.JPG

68.JPG

69.JPG

70.JPG

71.JPG

72.JPG

73.JPG

74.JPG

75.JPG

76.JPG

77.JPG

78.JPG

79.JPG

80.JPG

81.JPG

82.JPG

83.JPG

84.JPG

85.JPG

86.JPG

87.JPG

88.JPG

89.JPG

90.JPG

91.JPG

92.JPG

93.JPG

94.JPG

95.JPG

96.JPG

97.JPG

98.JPG

99.JPG

100.JPG

101.JPG

102.JPG

103.JPG

104.JPG

Keď sa teda dnes dívam na gotickú katedrálu v Saint-Denis, modlím sa za Európu. Modlím sa, aby Boh odpustil nášmu kontinentu; nám kresťanom, že sme vlažní a že sa pre neobetúvame. Že sme zabudli na tradíciu, ktorá nie je ničím samoúčelným, ale ktorá umožňuje, aby národy opäť poznali Krista a aby došli k spaseniu. Aby sme znovu túžili po Nebi – ktoré bolo tým svetlom, prinášajúcim nepopísateľnú duchovnú krásu do gotického umenia. A ktoré pripomínalo, ako anjelov nad Betlehemom skutočne počuli pastieri. A skutočne európsky kontinent posvätili svojím životom apoštoli, na ktorých spočívala ruka Kristova. A že ten dotyk sa prenáša cez svätenie kňazstva až  do dnešných dní... Do dnešných dní, keď sme zabudli na vlastné dejiny. A na Saint-Denis ronia rozkvitnuté agáty voňavé biele slzy.             

 

105.JPG

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?