Jerevan

Autor: Katarína Džunková | 7.2.2013 o 22:32 | Karma článku: 11,03 | Prečítané:  1369x

Akoby cez lúku prebehli deti, čo vedia, že na jej konci je Boh Otec, tak jemne zmizli za obzorom hory a v páľave dňa sa vynáralo mesto. Ani som nevedela, čo sa to deje, len slnko mi položilo na rameno ruku a ja som nemohla uveriť tomu, že stojím, že naozaj stojím na arménskej zemi. A bolo to také krásne... Také krásne ako okamih, keď človek naplno precíti, že anjeli sú skutoční a naozaj je na nebesiach dobrý Boh – asi tak mi leto vháňalo do žíl nutnosť žiť a ja som cítila, že žijem. Chcela som ďakovať Bohu za všetky dary, odprosovať za márnosť vlastného života. Keď ku mne prichádza celým priehrštím milosť, nevýslovná Božia krása a Božia láska – a ten zázrak sa koná každý deň a každú minútu.

A v takých chvíľach sa mi chce zvolať s Francoisom Mauriacom, odpusť mi, Bože, že som len tvoj neverný prach; tvoj neverný prach, čo sa vyhrial na pieckach života. Čo tak málo trpel, čo tak málo miloval, čo sa tak málo premáhal a málo túžil po Tebe. Ako je málo v mojom srdci lásky. A keď vidíme tvoje telo na kríži, plačeme nad sebou a nad blížnymi. Že ja som ten Judáš, čo ťa pribil na kríž a ešte sa drzo uchádza o tvoju priazeň, o tvoju milosť a o tvoje dary. Dobrý Pane, kto vysvetlí tajomstvo milosti.

 

 Prúd ciest ma lákal do srdca mesta, taká som bola zvedavá na arménsku zem. A mesto bolo živé – autá trúbili, na pahorkoch sa skveli kryštáliky rozširujúcich sa sídlisk, ľudia sa smiali a štrk pod nohami  znel čierny, priateľský... A dívala som sa do tmavých očí žien, na taxikára s úsmevom pod fúzmi a potom ma už pohltili bulváre veľkého Jerevanu so slnkom na strechách. Voňalo ovocie a pouličné ruže. V parkových fontánach štrngotala voda. Ani som nevedela, kam vlastne kráčam, len odrazu sa predomnou rozprestrel chrám. V štrbinkách medzi dlažbou rástla tráva. Takto som uvidela Jerevan.

 

1.JPG

2.JPG

3.JPG

4.JPG

5.JPG

6.JPG

7.JPG

8.JPG

9.JPG

10.JPG

11.JPG

12.JPG

13.JPG

14.JPG

15.JPG

16.JPG

17.JPG

18.JPG

19.JPG

20.JPG

21.JPG

22.JPG

23.JPG

24.JPG

25.JPG

26.JPG

27.JPG

28.JPG

29.JPG

30.JPG

31.JPG

32.JPG

33.JPG

34.JPG

35.JPG

36.JPG

37.JPG

38.JPG

39.JPG

40.JPG

41.JPG

43.JPG

44.JPG

45.JPG

46.JPG

47.JPG

48.JPG

49.JPG

50.JPG

51.JPG

52.JPG

53.JPG

54.JPG

55.JPG

56.JPG

57.JPG

58.JPG

59.JPG

60.JPG

61.JPG

62.JPG

 

 

 

66.JPG

67.JPG

68.JPG

69.JPG

70.JPG

71.JPG

72.JPG

73.JPG

74.JPG

75.JPG

76.JPG

77.JPG

78.JPG

79.JPG

Toľko hluku a toľko obáv pre niekoľko rokov ľudského života. A pritom všetko, všetko, každá ľudská túžba, každá malichernosť, za ktorou sa azda kedy načahovala ľudská duša... Všetko mizne a všetko dostáva nový, láskyplný rozmer, ak sa deje v Kristovi, ak sa na vec nazerá z hľadiska večnosti. Pozemský čas sa preklenie do večného. A tento svet, ktorý, naopak, ustrnul v otázke, načo je dobrá obeta; utícha. Celkom iný význam má vzdávanie sa vecí. Celkom iný význam nadobúda premáhanie sa a dobrota. A celý pozemský čas stojí, ak sa uprostred ľudského života vyníma kríž. A kolená sú málo a vlastná dlaň zovretá do päste a priložená k hrudi je málo a vlastná lútosť sa zdá byť málo pri tej nekonečnej milosti Božej, pri tej nepochopiteľnej obete Božej, pri tom zázraku svätej Cirkvi a krvi jej mučeníkov, ktorí skutočne chodili po tejto zemi.

 

A predsa beží čas. A predsa sa v obzoroch ľudského života, ktorý je tak rád činný, stráca zreteľ na vlastných predkov. Na tú celú múdrosť a obetu, na tú láskavosť, ktorá je zhrnutá v jedinom pohybe, keď sa starý človek veľkoryso skláňa k dieťaťu. Keď ho berie na ruky ako kohosi rovnocenného, ako svoju nádej, ktorej podáva štafetu života. A nikto neodchádza. A nikto sa nikde naveky nestratí a nezmizne z ľudského srdca, ak je v Kristovi. Lebo Boh nikam neodchádza. To sa len ľudstvo premiestňuje z miesta na miesto po strunách diaľnic napätých medzi mestami, po šnúrkach koľajníc, na ktorých premávajú rýchliky ako korálky na náhrdelníku. A v zrýchlenom pohybe utekajú storočia, mestá narastajú po svojom obvode, rozširujú sa, chátrajú a opäť zanikajú. Ľudia rastú, aby sa napokon opäť zmenšovali, až sa prihrbia celkom blízko k zemi, ktorá ich po celý život držala ako milujúca matka na rukách. A Boh nikam neodchádza.

 

A každé ľudské srdce je už dávno zapísané v kronike života. Pán neba i zeme pozná jeho zákutia. Aj to, ako sa kloní ku zlému ako rajský strom až po končeky konárov obťažkaný jablkami. A predsa akoby kolobeh života nachvíľu ustal a všetko sa zdalo večné... Ak v srdci cítime krásu a pod nohami už ani nie zem – keď ústa duše hovoria: Diligam Te, Domine. Pane, milujem Ťa.

 

80.JPG

 

82.JPG

83.JPG

84.JPG

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?