Na brehoch jazera Sevan (Arménsko)

Autor: Katarína Džunková | 20.1.2013 o 20:28 | Karma článku: 9,85 | Prečítané:  1585x

Už po dlhé stáročia, potvrdzujúce trvácnosť Božieho a pominuteľnosť ľudského, sa pomedzi vrchy, slnkom prepálené letné lúky, za cestami kľukatiacimi sa na východ krajiny, držala nad prepadnutou panvou nížiny pri Malom Kaukaze vodná hladina. Starí Arméni jazeru dali meno Sevan a kedysi tvorilo spolu s jazerom Van v Turecku a so soľným jazerom Urmia na severe Iránu jedno z troch národných jazier bývalého kráľovstva. Štáty sa zmenili. Kráľovstvá nahradili sultanáty alebo okolo brehov sevanského jazera precválali lukostrelci perzského šacha. Potom prišli vojny, lúpežné oddiely bašibozukov, násilia, genocídy, revolúcia, ktorej vlny sa rozliali aj do tohto hornatého kraja. Sevanské jazero sa zapáčilo sovietskej flotile a potom sa Arménsko opäť osamostatnilo. No hladina jazera Sevan dodnes hľadí na nebesia nad sebou. Berie ich hviezdu po hviezde do svojej vodnej plochy. A usmieva sa nad ľudskými dejinami. Nad ľudskou zlobou a večne porušeným prikázaním „Nezabiješ“ a nedodržaným „miluj.“ A usmieva sa nad všetkými, čo nevidia pominuteľnosť života a večný Kristov kríž.

Milujem vodu. Nedokážem sa ani dívať pod nohy, keď kráčam popri riekach – tak ma fascinuje ich tiché plynutie. Ten zázrak, že voda sa skutočne hýbe ako dlhý sprievod s tmavomodrou procesiou hĺbky, že v sebe skrýva nesmiernu silu, ktorú iba ako chabé detské hračky berú do svojich drevených dlaní mlyny a do metalových konštrukcií vodné elektrárne. Dívam sa, ako voda mlčky nesie na sebe náklad zimných krýh akoby to boli listy obrovskej Victorie regie, listy obrovských ľadových lekien. Ako sa rieka láme v splavoch a ako sa elegantne ohýba v meandroch. Ako sa rieka pokorí v období sucha a vzdá sa svojho vlastného tela. A ako ochotne prijíma dar vody z nebies, keď zmohutnie v období dažďov.

S obdobným údivom sa dívam aj na jazerá. Ako už z diaľky cítiť pach rýb alebo sladkej či močaristej vody, keď ma už nič nemôže oklamať, že to, čo cítia moje pľúca, sú znamenia, že jazero je nablízku. Potom sa za štrbinami borovicového lesa začne lesknúť vodná hladina. Vzápätí sa už pôda prepadáva, stupaje v tráve sa odtláčajú do mäkkej rašeliny. Je tu jazero, nežný zvuk akéhosi vtáčieho výkriku a šušťanie krídel, keď sa z vodných hladín zdvihnú kačice. A zostáva len jazero a milosť smieť ho vidieť.

 

1.JPG

2.JPG

3.JPG

4.JPG

5.JPG

6.JPG

7.JPG

8.JPG

9.JPG

10.JPG

11.JPG

12.JPG

13.JPG

14.JPG

15.JPG

16.JPG

17.JPG

18.JPG

19.JPG

Tak som sa tešila aj na Sevan. Z diaľky ku mne doliehali arménske a ruské výkriky, dívala som sa na vodné bicykle, ktoré dobrotivá hladina niesla ako karavána svoj ťažký náklad. Všetko ma ťahalo do kopcov – nahor, nahor, smieť z výšky vidieť celú panvu, v ktorej sa rozkladá tento vzácny vodný poklad. Minula som kláštor, aj brezový háj, kam na mladé stromy poverčiví Arméni uviazali na pamiatku farebné stužky. Koľko ľudských nádejí a želaní, koľko rôznorodých ľudských osudov teraz nesú konáre tohto stromu. Ach, prečo je zavše také ťažké vidieť v druhej bytosti brata.

Pane neba i zeme, keď sa dotýkam stebiel tráv okolo seba, keď sa dotýkam kmeňa stromu a keď si hľadám prístrešie, chcem sa to vlastne dotýkať teba. A chcem vidieť východ slnka nad vodnou hladinou ako jedno z tvojich veľkolepých diel. A chcem ťa odprosiť za všetky hriechy mňa, i celého ľudského pokolenia, keď nevieme uniesť ani ten drobný náklad života.

 

20.JPG

21.JPG

22.JPG

23.JPG

24.JPG

25.JPG

26.JPG

27.JPG

28.JPG

29.JPG

30.JPG

31.JPG

32.JPG

33.JPG

34.JPG

35.JPG

36.JPG

37.JPG

38.JPG

39.JPG

40.JPG

41.JPG

42.JPG

43.JPG

44.JPG

45.JPG

46.JPG

47.JPG

48.JPG

49.JPG

50.JPG

51.JPG

52.JPG

53.JPG

Dívam sa na kríž na ostrej kláštornej veži a prežehnávam sa na svitaní. Teraz je tu so mnou vietor ako brat – na ktorého zabudnem, až sa stane minulosťou celé Arménsko. A ako zabudnem na pokánie, na veľkorysosť i na toľko milostí, ktorých sa mi už dostalo... Len neustále, neustále ako záhyby vetra po hladine jazera Sevan prechádza po ľudskej duši pýcha. A neustále, neustále ako dobrotivá noc prikryje všetky rany dňa, prikrýva hriech a všetko uzmieruje Božia milosť.

 

54.JPG

55.JPG

56.JPG

57.JPG

58.JPG

59.JPG

60.JPG

Nad krajinou sa pomaly rozprestieral večer. Teraz sa suché trávy odhalili v novej kráse, zapadajúce slnko ich prežarovalo ako svoje známe lásky, ako to robilo v letné večery po tisícky rokov, nezávisle od toho, či ho vidia ľudské oči. Niekoľko suchých rastlín teraz sčervenalo – podobne ako tehly priľahlého kláštora a múrov, ktoré niesli svoju bolesť a nikomu o nej nepovedali. A my od teba často utekáme, akoby si nám bol príťažou, Bože, a to pritom ty si pri nás po celú noc bdel. A slnko ako kráľ Dávid vyšlo na oblohu. Vysoké trávy vedia: len k tebe, Pane; a lišajníkom obrastené kríže sa červenajú akoby sa na nich opäť objavila krv.

Pane, čo vieš o hodnote všetkých a ešte v kvapkách dažďa držíš budúce jazerá ako vo vodných kolískach; Pane, zmiluj sa. Že chceme zviditeľniť seba a že keď prichádza vznešené ráno, poludnie či noc, nevnímame tvoju zem ako zázrak.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?