Ave, Crux

Autor: Katarína Džunková | 30.12.2012 o 13:01 | Karma článku: 8,85 | Prečítané:  1033x

Iba tam v hĺbkach, kde sú už iba kolená a chlieb a na kolenách nekľačí už telo, ale duša a chlieb už neprijíma telesná podstata, lež duša... Iba tam, v hĺbkach chrámových lodí, v hĺbkach stáročí a v hĺbkach ponoru ľudskej duše, vyniká nad horizonty ľudských vnemov Ježišov kríž. A ten kríž, čo sme si od detstva kládli na hruď, ramená a čelo; a ten kríž, čo sme pozdravovali na okrajoch dedín, na krížnych cestách a strechách zvoníc... Tento kríž, čo sme si najprv iba v letmej modlitbe sami želali, cítiac za zahmlenými obzormi očistnú moc a pravosť bolesti... Tento kríž odrazu stojí pred nami. Zosobňujú sa v ňom celé dejiny Cirkvi. Peripetie času, náhľady epoch a osobitosti národov ho stvárňovali v originálnych a nevšedných podobách. Tento kríž predstavuje všetko, čo človek miloval a obetoval; skrz tento kríž boli vykúpené pochybenia a zlyhania nás, zradných ľudí; na tomto kríži sa mení preliata krv na preliatu, nepochopiteľnú milosť.

Kríž je bránou, cez ktorú k nám prichádza Kristus; je to bod, kde sa transcendentálny svet dotýka sveta hmotného a je v ňom prítomné oboje, hoci podobne ako ľudské  životy a poľná tráva aj chrámy a krucifixy pomazal čas olejom pominuteľnosti.

A my kľačíme pod krížom. Pod krucifixom, ktorý si ako najvyšší bod na vrcholoch duchovných hôr postavili a vytýčili naši predkovia; lebo len kríž, tá nepochopiteľná milosť a dobrota, ktorá nie je z nás a nie je naša; dokáže pozdvihnúť človeka k nebesiam; toho človeka, takého podobného Judášovi, ktorý by sa inak nikdy nebol schopný zdvihnúť sám. Do presvätého korpusu krucifixu, o ktorom naši otcovia vedeli, že v skutočnosti má na kríži visieť hriešny človek, a nie nevinný Boh... S vedomím tejto obety na zemi, kde nič nie je naše a kde sme zranili čistotu Božiu; vkladali naši otcovia v jednoduchých stolárskych dielňach i v učených umeleckých školách západu, sami seba. Prenášali do tváre umučeného Krista svoju najvyššiu bolesť a svoju najvyššiu lásku a Boh tak prepožičal kúsok seba vyrobeným ľudským rukám a dovolil premeniť kúsok polychrómovaného dreva, kameňa či kovu na Veronikinu šatku, kde sa zobrazila jeho tvár.

Ďalej už nič nevie vyjadriť tú bázeň a radosť, že človek vôbec smie žiť a na chvíľu kľačať a rozprávať sa so spásou a milosťou svojho života, so svojím Vykupiteľom a Sudcom na kríži. A v zázračnej vete „Boh ti hriechy odpustil,“ sa rodí nový Adam a hriešny „famulus indignus Tuus“ – nehodný sluha Tvoj, kľačí opäť pod krížom.            

„Milujeme ťa, Ježišu...“ takto sa v najväčšej zbožnosti klania celá krajina. A nijako nevieme vypovedať tento cit, nevieme ho vyjadriť inak, než v úcte ku krížu, ktorý vytvorili za ďalekými horizontmi storočí dávni majstri. A ako sa nám v starých žaltároch cez tisícročia pripomína Dávidov hlas a Dávidovo srdce; ako v starých kancionáloch počujeme už dávno vyhasnutý sluch, hlasivky a pery našich matiek; ako v starých obrazoch, blednúcich farbách a freskách zahalených pod bremenami omietok cítime oči a citlivé prsty našich otcov... Tak v starých krucifixoch vidíme už dávno na prach rozpadnuté a zemi vrátené prsty dávnych majstrov a srdce stredovekého človeka, ktoré sa do tváre Ukrižovaného Krista premietlo celé.   

So svojou biedou, s tým najnehodnotnejším, čo sme my sami; so strachom miliónov Petrov, ktorí vedia, že ani kohút nezakikiríka a opäť v hriechu urazia nie trikrát, ani nie tridsaťtrikrát Pána, ktorému sľubovali vernosť a celý svoj život... S batôžkom seba samých pristupujeme ku krížu. Namiesto farieb, tónov a radosti, ktorá tak často znie pred múrmi kaplniek a bránami chrámov; tu odrazu začína prehovárať celkom iná estetika. Kde sa dokonca prekračujú medze estetickej krásy, lebo nastupuje utrpenie a jeho celkom iná, krása duchovná. A bolesť, ktorá odrazu do seba absorbovala nádheru, milosť i lásku, vystupuje očistená na ramená kríža a prihovára sa nám zmŕtvychvstaním a rečou krucifixu. A to je reč, ktorá sprevádza ľudskú bytosť až po hrob.

Pane, dovolil si nám hľadať svoju vlastnú tvár v Kristovej tvári; prenášať svoju vlastnú bolesť do Kristove tváre. Krucifix je miestom, kde sa svet ľudský stretáva a pretína so svetom duchovným; hranica, kde sa končí konečný ľudský čas podliehajúci rozkladu, a nastupuje čas večný, presvitajúci však predsa ramenami fyzického materiálu do sveta ľudského, ako keď prečnejú vrcholky hôr do sféry neba. Kríž ako pevná skala, ako zem pod nohami, ktorá nás nikdy neopúšťa a nie je možné ju zrušiť, to iba my ju strácame.

Pri pohľade na vznešenú tvár Kristovu chce človek sňať ubolené a polámané telá lotrov ako svojich bratov v hriechu a bolesti. A chce aspoň v náprave sňať ubolené telo Ježišovo a kdesi z diaľky sa zhmotňuje a približuje stále zreteľnejšie obraz milosrdného Samaritána. Vlastne je týmto milosrdným samaritánom tak trochu sám umelec alebo reštaurátor, ktorý sníme zo steny zabudnutia a schátrania staré krucifixy. Nanovo prejde každý centimeter ukrižovaného korpusu vlastnými prstami. Čo bolo slabé a čo zanikalo, to posilní. Čo bledlo, tomu dodá opäť farbu. Ba akoby sa tu plnil Kristov príkaz – bol som smädný a dali ste mi napiť, bol som hladný a nakŕmili ste ma... Akoby tu v znovuobjavení starej krásy znovu dostával Spasiteľ sveta nový plášť, nový pokrm a nový príbytok; ktorým je ľudská láska.

A tak sa dívam nezaostrujúcimi očami na nočnú oblohu a v rozochvených tvaroch hviezd prenikajúcich cez svetelný opar mesta a zimný chvejúci sa vzduch; vidím aj v tvaroch hviezd kríž. Pretože kríž je najjasnejšou hviezdou – kríž, ktorý stál na štítoch lodí a štítoch rytierov; kríž, ktorý z vrcholkov hôr žehnal krajine a z výklenku nad dverami celému domu... Kríž, ku ktorému sa obraciame v hodine smrti. A ktorý len v najväčšej bázni opakujeme ako prežehnanie; ktorým si berieme na seba i gesto našich predkov. A v chrámoch stojíme pred geniálnymi podobami gotických krucifixov. A azda ako svetlo cez staré vitráže, prichádza jemne do temnoty ľudského času živý Kristus. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?