Kláštor Chor Virap (Arménsko)

Autor: Katarína Džunková | 28.12.2012 o 12:02 | (upravené 30.12.2012 o 13:05) Karma článku: 10,00 | Prečítané:  1581x

Krajina sa ešte dlho, dlho vynárala za rozľahlým obzorom. Ja som sa nedokázala zasýtiť toho zázraku – že smiem ísť. A pozdravovať každú vetvu stromu, dýchať vzduch a cítiť v hrudi pľúca, márne si klásť hlavu do dlaní a banovať, že ani jedno z mojich slov nedokáže zachytiť, čo vidím. Lebo všade, kam sa pohnem, je so mnou Boh. A ak by aj pravdy vo mne nebolo – ak by som v pokušení zlyhala, ak by som bola nepevná... Nič to nemení na tom, že pravda je vôkol mňa.

Šla som teda po chodníčku medzi vinicami. Svetlo sa lesklo na listoch a na bobuliach ešte nenaplnených strapcov. Slnko presvetľovalo žilnatinu rozopätých viničných dlaní, zem pod mojimi nohami bola suchá a duša nad ňou slobodná. Poludnie vrcholilo akoby antické kone zastali s vozmi slnka práve na vrchole oblohy a dlho, dlho vrhali na zem svoje kolmé lúče, ktoré aj napriek sparnu vháňali do rastlín nutnosť dozrievať i rásť, a kvetom prikázali sfarbenie. Vlčí mak v to leto viedol medzi kvetmi a sem-tam sa objavila v pšeničnom poli jeho červená hlavička. Tamodtiaľ ma volali opustené cesty – po nás sa vydaj, pútnička. Postojže, človeče. Zem, po ktorej kráčaš, je svätá. Ten zázrak, ktorý započul Mojžiš v horiacom kríku, sa teraz preniesol do celého sveta. Zvesť o Bohu posvätenú krvou mučeníkov počuť na celej zemi. Posvätenej krížom, ktorý potrebujeme pripomínať zlyhávajúcim očiam. Takto môj zrak spočinul na kríži na vrcholku kláštora Chor virap.

Aký láskavý je pobyt na tejto zemi. Dívať sa na starobylé stromy a nevravieť im už bratia, lež ešte úctivejšie: „Otcovia!“ Pokľaknúť pred tradíciou, pred rodom a pred predkami, pred všetkým, čo je staršie než ja. Čo ma volá milostiplnou rečou ako zem, naša najláskavejšia pokladnica, v ktorej spočinieme. Zem, ktorá má v sebe najvznešenejšie poklady, lebo skrýva mojich predkov, mňa, časť z terajších i budúcich.

Šťastná z doputovania do cieľa som sa skláňala k opusteným múrom kláštora. Prešla som dlaňou po múriku a sedela v tieni centrálnej veže. Držala som v ruke kameň, symbol prítomnosti. Ako čosi hmotné a v tejto chvíli tak neodvratne prítomné, dobre si uvedomujúc, že to bude minulosťou. Ako sa dívam do láskavých očí všetkého milovaného, čo raz stratím a čo tam v diaľke je už skutočnosťou, ako aj všetko to; čo o ľudskom živote ešte netuším.

 

1.JPG

2.JPG

 

3.JPG

4.JPG

5.JPG

6.JPG

7.JPG

8.JPG

9.JPG

10.JPG

11.JPG

12.JPG

Dvojica z Francúzska a prvý Slovák, ktorého som na ceste stretla

13.JPG

14.JPG

15.JPG

16.JPG

17.JPG

18.JPG

19.JPG

20.JPG

21.JPG

22.JPG

23.JPG

24.JPG

25.JPG

26.JPG

27.JPG

28.JPG

29.JPG

30.JPG

31.JPG

32.JPG

33.JPG

34.JPG

35.JPG

36.JPG

37.JPG

38.JPG

39.JPG

40.JPG

41.JPG

42.JPG

43.JPG

 

Pane, všetko ti patrí. Tento horúci letný deň. Rozprestiera sa predo mnou a ja počúvam ticho na obzore. Vidím, ako sa trasie rozpálená zem; vidím, ako sa mi vo vnútornom zraku premietajú obrazy domova. Aký zázrak je krajina, Pane! A zvlášť rodná zem, ktorú najviac cítime, keď nám chýba v diaľkach. Ako je to vlastne možné – pri brehoch sparného dňa v cudzej zemi vidím svoju vlasť. A zdá sa mi, že preciťujem ďaleké svahy Malej Fatry, snažím sa myslieť na to, ako asi práve teraz pramení a buble mladý Hron, ako placho znejú zvony na polnočnej omši a na Kysuciach v lete zvážajú seno. Ako voňajú v Poloninách horské lúky, aký je zázrak odvaliť na poľanách kameň a objaviť pod ním podzemný hmyz, bielu larvu alebo dážďovku. A potom opäť otváram privreté oči a vidím staré arménske kríže.

Vyšla som na drobný kopec za kláštorom. Kláštorný komplex sa z neho ukazuje vo svojej kráse. Lepšie vynikne nádvorie i záhrada. Tehlová farba kláštora prechádza do hnedej. Môj dych sa tají v náhlom uvedomení – veď ty si nás stvoril, Pane! A my v modlitbe spomíname slovo Otče a predsa tak často nedôverujeme v Teba, akoby si ani nemal byť skutočný – a to pritom my sme Tvoj oživený popol a prach.

Pane, poslal si ku mne priateľku noc. A poslal si ráno nádherné a korunované. Smiem ho otvárať ako starú zvinutú listinu, až na jej konci objavím na obzore ranné slnko ako tvoju pečať. Kladiem ruky pred seba a ovieva ich ľahký vánok – Bože, nežijúci iba v mojich slovách; Bože skutočný! Ja Ťa smiem osloviť; uvedomujem si to vôbec? Že si mi stvoril srdce schopné milovať.   

Viac k tebe, Pane. Obracať svoju dušu vnútrom von ako arménska zem, keď sa obrátila naruby a kamene v zemi vyšli na povrch zemský, aby mohli zažiariť v stavebnom materiáli ako kláštory.

Beriem si za družku noc a starú jabloň. A vinicu, no vôbec nikto z nás nie je schopný vyrovnať sa tej kráse stvorenia. Pane, odpusť nám, že Ti zabúdame ďakovať. Ako krásne sa z araratských svahov spúšťa vánok a vonia ranná vinica. Ako krásne sa v poludňajšom slnku lesknú jazerá a arménska zem.

 

44.JPG

45.JPG

46.JPG

47.JPG

48.JPG

49.JPG

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?